V Moskve si vážnosť situácie neuvedomujú. Zo Západu si Rusi robia žarty

V moskovskom metre (Zdroj: SITA)

Na Slovensko letím z Ruska, kde si robím postgraduál. V utorok nám oznámili, že sa škola zatvára a celý vyučovací proces bude prebiehať online. Kým u nás na Slovensku už všetci pochopili, že situácia je vážna, v Rusku sa len odhodlávajú k prvým opatreniam.

Ľudia v Rusku, tak ako na začiatku u nás, majú z celej situácie skôr žarty, prípadne ich otravuje v bežnom živote. Veď je to len chrípka, hovoria a robia si pritom žarty zo Západu. Preto zatvorenie niektorých univerzít a k nim patriacich internátov mnohí kritizujú. Najhorší je na situácii samotný fakt, že mestá ako Moskva budú postihnuté najviac a ľudia v nich si to zatiaľ ešte vôbec neuvedomujú.

Človek však vidí zmeny zo dňa na deň. Na ulici je menej ľudí a áut, pomaly sa začína zvyšovať počet ľudí nosiacich rúška a potraviny k večeru bývajú viac vyprázdnené ako obyčajne. Keby však nebolo správ z Európy, tak ani ja by som netušil, čo čaká Moskvu, prípadne iné veľké mestá a možno aj celé Rusko.

Ja sám mám veľmi zmiešané pocity, lúčenie sa s ľuďmi, ktorých už človek možno nikdy neuvidí či odchod z práce, ktorá zrejme neskôr už mojou prácou nebude. Je to zvláštna neistota, ktorá vám v dnešnej realite, nech už vám pri čítaní tejto vety akokoľvek trhá kútikmi úst, dodáva takmer apokalyptický nádych.

Dolietavajú posledné linky

Práve príchod na letisko ma utvrdzuje v tom, že sa dali do pohybu zmeny, ktorým ešte úplne nerozumieme. Rusko, tak ako väčšina Európy, zatvára svoje hranice, v dôsledku toho už dolietava len zopár posledných liniek, medzi inými aj trasa do Viedne, kam smerujem.

Človek ostane zaskočený, keď vidí najväčšie moskovské letisko takmer prázdne. Zamestnanci a niekoľkí uvedomelejší jedinci majú rúška a prázdnej odletovej hale dodáva strašidelnú atmosféru plačúca žena na informáciách. Miestami sa nedá ubrániť pocitu, že človek pozerá do hlbokej jamy, ktorej dno nie je vidieť.  Nech už som sa za posledné dni bavil s kýmkoľvek, všetci sme sa zhodli na jednom – nikto nevie, čo bude ďalej.

Po úspešnom prejdení všetkými kontrolami, si človek už myslí, že celá táto atmosféra v lietadle opadne. V tom sa mi ale naskytá ďalší strašidelný pohľad a to na temný príchodový koridor. V ňom čaká posádka s rúškami na tvárach a mierne nervóznymi gestami ma usmerňuje do prázdneho lietadla. V lietadle nás je len pár (celkom vďačne som uvítal možnosť sedieť sám) posledných odvážlivcov snažiacich sa dostať domov bez akejkoľvek znalosti, čo nás tam čaká.

Ďalšia zastávka – Gabčíkovo

Po pristátí vo Viedni mám pred sebou výzvu, nájsť si taxi smer hranice, kde mi rodina nechá auto, ktorým sa chystám do Gabčíkova. Včera som už volal na horúcu linku, kde ma oboznámili so všetkými náležitosťami patriacimi k procesu karantény.

Sám som videl videá z Gabčíkova a príliš sa mi tam nechce, ale nechcem riskovať, že by som nakazil niekoho z rodiny v spoločnej karanténe. Preto som sa rozhodol podstúpiť túto procedúru.

Správa bude pokračovať….

— Jozef Hrabina

Našli ste chybu? Napíšte nám na

Prečo vznikol Denník S

Sme mladí ľudia, ktorí písanie chápu nie len ako spôsob vlastnej sebarealizácie, ale aj ako povinnosť voči vám ostatným. Nebudeme sa však stavať do nečitateľnej pózy, ale nahlas šíriť to, čo pokladáme za objektívne správne so zreteľom na náš hodnotový systém. Neromantizujeme si minulosť, ale nasledujeme pozitívny odkaz našich dejateľov či predkov, ktorí za náš spôsob života, vlasť a rodinu umierali a chceme našu domovinu odovzdať budúcim generáciám v ešte lepšom stave, než v akom sme ju našli. Čítajte viac...