Áno, prieskumy verejnou mienkou manipulujú. A môžu demokracii škodiť

Ilustračný obrázok (Zdroj: facebook.com)

KOMENTÁR Hoci sa tento argument môže javiť ako mantra ľudí, ktorí vidia sprisahanie aj za meškajúcim autobusom cestou do práce, z dostupných informácií dnes vieme, že negatívny účinok volebných prieskumov často skutočne prevyšuje ich spoločenský prínos.

Keď sa pred niekoľkými týždňami viedla diskusia o návrhu na predĺženie prieskumového moratória na 50 dní, veľká časť mienkotvornej obce bila na poplach, smútila nad oklieštením práva na informácie a seriózne varovala pred posunom štátneho zriadenia na úroveň afrických diktatúr.

Nejde tak trošku (dosť) o pohŕdanie schopnosťami voliča?

Doba temna nezavládne

Hypotetické zakázanie prieskumu by naopak apelovalo na zodpovednosť voliča si informácie pohľadať. Viac by sa totiž musel sústrediť na skutočne kľúčové faktory pre rozhodovanie, ako sú napríklad volebný program či bližšie preskúmanie kandidátov.

Pokiaľ by výsledok volieb vzišiel iba z týchto informácií a nie aj z kalkulu v štýle „ten nemá príliš veľkú šancu, nezahlasujem za neho“, bol by očistený od prvoplánových špekulácií, ale vychádzal by iba zo vzťahu dôvery medzi kandidátom a občanom.

Biť sa do pŕs za prieskumy je naozaj iba zvláštny prejav zotrvačnosti v myslení a paranoje, že keď prídeme o niečo, čím sme denne kŕmení bez ohľadu na hodnotu informácie, ocitneme sa v úplnom vedomostnom vzduchoprázdne. Toľko k potrebe ich existencie.

Je to síce sprostosť, ale potrebujeme ju

Ak však pristúpime na hru, že sa bez nich nezaobídeme, pracovníci prieskumných agentúr a hltači ich grafov nám dlhujú zopár vysvetlení. Samozrejme, nechceme ich zákonite obviňovať zo zlého úmyslu, avšak, ako je možné, že sa to toľkokrát pohnojilo?

Nemyslíme tým pád istého lídra pravice spred štyroch rokov, ktorý má racionálne vysvetlenie, ale napríklad štvornásobné podhodnotenie istej ostrakizovanej strany, zázračných takmer 8 % z minulého leta pre istý čerstvý subjekt, o 100 % pomýlené odhady aj pri minulých voľbách či 13 %-ný rozdiel medzi výsledkom a prognózou pri minulých prezidentských voľbách?

Ako sa vyrovnávajú s argumentom, že svoj vplyv chtiac-nechtiac zneužijú na potopenie strany, ktorá má reálne podporu možno 7 %, no keďže jej namerajú iba 4 %, kvantum jej voličov sa zľakne prepadnutia hlasu? V podobnom pásme sa dnes nachádza možno 5-6 strán.

Neprekáža im, že realitu neopisujú, ale niekedy skôr tvoria? Nevravím, že toto je ich skutočné modus operandi, avšak, ak by do éteru pustili čísla vytiahnuté z brucha a 100-krát ich zopakovali, skutočný výsledok im bude relatívne dosť podobný. V psychológii sa tento fenomén volá efekt iluzórnej pravdy.

Otázok je veľa a odpovedí málo. Rozumieme, že nálady obyvateľstva sú premenlivé a nedajú sa ľahko zmerať, avšak načo nám je potom disciplína, ktorá sa tvári ako exaktná veda, no v skutočnosti neprodukuje presné dáta s malými štatistickými odchýlkami, ale s medzerami o veľkosti Grand Canyonu?

Ako (ne)vyzerá rešpekt k právnemu štátu

Mimochodom, perlička na záver. Viete kam až siaha „prieskumový fanatizmus“ a slepá viera v tieto nepresné výsledky a nutnosť poznať ich za každú cenu?

Na Slovensku vznikla ako odozva na horeuvedený návrh predĺžiť moratórium občianska iniciatíva s názvom 50 dní. Jej protagonisti od ľudí so záujmom poznať preferenčné grafy vyzbierali vyše 46-tisíc eur, aby im v týchto dňoch mohli súkromnou cestou rozposlať výsledky, ktoré zozbierali agentúry Focus a AKO.

Tie sa teraz šíria po internete, no namiesto názvov strán pri nameraných výsledkoch vidíte rôzne značky, emotikony alebo iné inotaje, z ktorých sa však dá pomerne ľahko vyčítať, o aký politický subjekt v skutočnosti ide.

Na webe tejto iniciatívy visí hneď v úvode nasledovný oznam: „Ústavný súd SR pozastavil účinnosť novely o 50-dňovom moratóriu na zverejňovanie prieskumov, stále však máme platný zákon, ktorý naše práva (hmm, byť oblbnutý?) na informácie obmedzuje 14 dňovým moratóriom.“

K tomuto prejavu extrémneho kritického myslenia, nulovej viery vo vlastnú rozhodovaciu schopnosť a prízemnému obchádzaniu zákona vskutku gratulujeme.

— Tomáš Dugovič

Našli ste chybu? Napíšte nám na

Prečo vznikol Denník S

Sme mladí ľudia, ktorí písanie chápu nie len ako spôsob vlastnej sebarealizácie, ale aj ako povinnosť voči vám ostatným. Nebudeme sa však stavať do nečitateľnej pózy, ale nahlas šíriť to, čo pokladáme za objektívne správne so zreteľom na náš hodnotový systém. Neromantizujeme si minulosť, ale nasledujeme pozitívny odkaz našich dejateľov či predkov, ktorí za náš spôsob života, vlasť a rodinu umierali a chceme našu domovinu odovzdať budúcim generáciám v ešte lepšom stave, než v akom sme ju našli. Čítajte viac...