PS/Spolu je ohrozením liberálnej demokracie. A nie je to vtip

Michal Truban v snahe ilustrovať hrozbu zo strany ĽSNS (Zdroj: facebook.com)

KOMENTÁR Slovensko stojí na križovatke dejín, z ktorej môže vzísť ako súčasť novej vlády aj koalícia strán, ktorá popiera mnohé z ťažko vybojovaných slobôd – PS/Spolu. Hoci sa môže laickému pozorovateľovi javiť ako vrcholový produkt liberálnej demokracie, v skutočnosti pre ňu predstavuje vážne ohrozenie. Príkladov, o ktoré možno toto tvrdenie oprieť, existuje viac ako dosť.

Korene liberálne demokracie siahajú až do 18. storočia, no jej systém tak, ako ho chápeme dnes, sa začal zavádzať do praxe až po druhej svetovej vojne a zabezpečil postupný rozvoj slobodných a suverénnych štátov.

Štátov, ktoré si ctili rovnosť ľudí bez ohľadu na ich pôvod, rasu, etnicitu, pohlavie, náboženstvo a podobne. Týmito princípmi boli nakoniec behom 20. storočia prešpikované všetky dokumenty, ktoré sa čo i len trochu obtierali o ľudské práva a tvorili kostru spoločenského poriadku.

Liberálni demokrati klasického typu boli dôležitou súčasťou dejín a vnášali do sveta plného zaostalých dogiem, bigotnosti a náboženského fundamentalizmu potrebné myšlienkové inovácie a viac ľudskosti.

Liberálny demokrat vtedy a dnes nie je to isté

Pojem liberálni demokrati je však živý aj dnes, po niekoľkých generáciách. Problémom však je, že iba pojem a obsah zmizol. Mnohí ľudia, ktorí sa dnes k tejto ideológii hlásia, totiž uverili vo vlastnú výnimočnosť a neomylnosť až tak, že začali niektoré jej piliere búrať, pričom si to zrejme často ani neuvedomujú.

Jedincov tohto kalibru máme združených aj u nás na Slovensku a do veľkej miery práve pod značkou PS/Spolu. Hoci sú zatiaľ len destilovanou verziou ich súkmeňovcov na Západe a nesedia ani len vo vláde, už teraz možno badať, ako znásilňujú názorovú pluralitu, slobodu zhromažďovania, slobodu prejavu či vôbec každý atribút, ktorý odlišuje slobodnú spoločnosť od diktatúry jedinej pravdy.

Iste, tieto slová znejú možno tvrdšie, ako by bolo príznačné, no je nutné uvedomiť si, že progresivizmus, ktorý dnes za hranicami mutuje do nefalšovanej formy neomarxistickej totality, je v našich končinách iba v plienkach a to najhoršie ešte len príde. Od abstraktných rečí sa ale presuňme ku konkrétnym príkladom z posledných týždňov.

Systém našich (nad)ľudí

Prvý je zároveň našou osobnou skúsenosťou so stranou Spolu. Jej hovorkyňu Silviu Hudáčkovú sme pred niekoľkými týždňami oslovili s prosbou o stanovisko k statusu vládneho poslanca Ľuboša Blahu, ktorý sa strany Miroslava Beblavého negatívne dotýkal.

Hudáčková sa ale zachovala tak, že nielen nášmu redaktorovi, ale aj šéfredaktorovi bezprostredne položila telefón, no stihla ich osočiť ako konšpirátorov aj napriek tomu, že náš portál ani v 5-tisíc publikovaných článkoch žiadnu konšpiráciu a dezinformáciu neuverejnil.

Progresívci očividne nemajú ďaleko od vytvárania zoznamov svojich ľudí, respektíve svojich novinárov a ostatnými pohŕdajú už z predpojatosti. S podobným mečiarovským prístupom sme sa u žiadnej zo strán od ĽSNS až po SaS nestretli, práve naopak.

Kamaráti s nedemokratmi

Ďalší príklad súvisí s prístupom k masovej a ilegálnej migrácii ľudí, ktorí pochádzajú z prostredia, kde je každodenným chlebom pošliapavanie liberálnej demokracie a zo štátov, ktoré nepoznajú ani len rovnosť medzi mužom a ženou.

Súvisiaci článok:

Koniec strany Spolu je už len otázkou času. Progresívne Slovensko voliči iba omráčili

Koalícia PS/Spolu vo svojom programe nenavrhuje extrémne proimigračné riešenia. No v momentoch, kedy môžu vyrukovať s kritikou politiky, ktorá našu slobodnú spoločnosť pochová demograficky, natočia video, z ktorého (vrátane popisu) sa dozviete, že nič také nehrozí. Vraj ide o neexistujúceho strašiaka a migranti nám iba chystajú kávičku a starajú sa nám o nechty.

Porušili ste zákon, robím si screenshot

Nasledovný bod súvisí s prístupom k ľuďom opačného, no maximálne legitímneho názoru. Kým voltairovské prehlásenia o tom, že človek urobí maximum pre slobodu slova aj pre ľudí, s ktorými hlboko nesúhlasí, pozná aj malé dieťa, súčasní progresívci to vidia takto:

„Hlboko s vami nesúhlasím a urobím všetko pre to, aby ste skončili v base,“ inak sa azda nedá interpretovať správanie progresívnej kandidátky Lucie Plavákovej. Tá totiž na Facebooku vypisuje ľudom, ktorí slušne a vecne upozorňujú na riziká islamizácie Európy, že si ich vyjadrenia uchová a dáva im na známosť, že porušili paragraf Trestného zákona.

Hulvátstvo mestskej maloburžoázie

Ďalší nedemokratický aspekt ich správania je prístup k ľuďom, ktorí uplatňujú svoje zhromažďovacie právo. Hoci možno mať voči strane Mariana Kotlebu nespočetné množstvo oprávnených výhrad, narúšanie ich mítingov je nebezpečným precedensom.

Tiež je nutné podotknúť, že tohtoročné a vlaňajšie stretnutia kotlebovcov prebiehali relatívne pokojne až do doby, dokým ich nezačal sabotovať druhý tábor. A ten sa sťažoval na agresivitu popri tom, ako z ich strany letel na pódium pre rečníkov ĽSNS kameň s potenciálom ťažko zraniť človeka.

Skutoční oponenti sú konšpirátori a fundamentalisti

Svojské interpretovanie demokracie ale nie je vlastné iba menej významným kandidátom, čo by mohlo evokovať dojem, že nejde o postoj vedenia strany. Pokiaľ vám to totiž ušlo, najbizarnejšie vyjadrenie ostatných dní zaznelo rovno z úst podpredsedníčky Progresívneho Slovenska Ireny Bihariovej.

Tá si totiž paletu akceptovateľných názorov predstavuje asi tak, že existuje iba jedna farba s mnohými odtieňmi. Ak máme túto liberálku parafrázovať, prijateľní konzervatívci sú pre ňu iba tí „Hlinovho typu“ a bojovať proti ľahkým drogám, rodovo-ideologickému Istanbulskému dohovoru či homoadopciám „nie je normálne“ a ľudia, ktorí tak robia, sa „pohybujú niekde na osi od tmárskych konšpirátorov až po fundamentalistov“. Zhrnuté a podčiarknuté, buď s ňou plus/mínus súhlasíte, alebo nie ste normálny.

Liberálny extrémizmus nie je oxymoron

Pokiaľ ani po týchto príkladoch nemáte dojem, že vás môžu podobné excesy ohroziť a že ide len o táranie jednotlivcov, nezabúdajte na to, že naša „mladá sila“ má ambíciu ovládnuť štát, ktorého aparát chce v zmysle svojho programu obohatiť o vlastnú verziu ministerstva pravdy. Oni ho nazývajú Ministerstvo pre ľudské práva, občiansku spoločnosť a obranu demokracie SR. Vravíte si, že ľudia s touto mentálnou výbavou ho budú využívať iba na šľachetný boj proti hoaxom? A teraz si prosím tú o Červenej čiapočke.

PS/Spolu samozrejme nie je stelesnené zlo, vo svojich radoch má kvantum šikovných a menej ideológiou nainfikovaných ľudí a niektoré ich riešenia môžu skutočne prispieť k lepšiemu životu pre nás všetkých.

No ide o subjekt, ktorý má v kultúrno-etických otázkach aj svoju extrémne odvrátenú stránku a ktorý môže ľudí s rozličným svetonázorom pridusiť tak, ako sa to v novodobých dejinách Slovenska nepodarilo nikomu. Progresívci dokazujú, že nie sú imúnni k skĺznutiu medzi extrém a je na mieste báť sa, že zo skutočnej demokracie skôr ukroja.

— Tomáš Dugovič

Našli ste chybu? Napíšte nám na

Prečo vznikol Denník S

Sme mladí ľudia, ktorí písanie chápu nie len ako spôsob vlastnej sebarealizácie, ale aj ako povinnosť voči vám ostatným. Nebudeme sa však stavať do nečitateľnej pózy, ale nahlas šíriť to, čo pokladáme za objektívne správne so zreteľom na náš hodnotový systém. Neromantizujeme si minulosť, ale nasledujeme pozitívny odkaz našich dejateľov či predkov, ktorí za náš spôsob života, vlasť a rodinu umierali a chceme našu domovinu odovzdať budúcim generáciám v ešte lepšom stave, než v akom sme ju našli. Čítajte viac...

Igor Matovič sa cíti nedocenený. A hovorí, že ho to serie

Igor Matovič sa cíti nedocenený. A hovorí, že ho to serie

KOMENTÁR Igor Matovič nastúpil do úradu v najzložitejšej situácii v ponovembrovej histórii Slovenska. Jeho silný mandát by mu však mal dodať relatívnu psychickú pohodu. Tento predpoklad sa zatiaľ javí ako mylný. O tom, čo novozvolený premiér urobil alebo neurobil a aký efekt..