Slovensko je v zovretí dvoch extrémov, ktoré sa navzájom potrebujú

Ilustračné foto (Zdroj: Pixabay.com)

KOMENTÁR Dohady o tom, čo je na Slovensku skutočným extrémom, by sme mohli raz a navždy uzavrieť tvrdením, že u nás jestvujú prinajmenšom dva hlavné. Tie vykazujú niekoľko spoločných kľúčových rysov od celkovej chabej charakteristiky až po túžbu zatvárať ústa druhým. Hoci je to otrepané klišé, našou úlohou je v tomto zovretí kráčať po stopách tradícií, rozumu a morálky aj v každodennom živote a participovať na tvorbe krajiny, kde budú vládnuť tí najschopnejší z nás. Ľudia bez tendencií mlátiť cudzincov na ulici alebo naopak pavedeckými ideológiami kŕmiť detské mysle.

Idea, že Slovensko v súčasnosti existuje v zovretí dvoch extrémov, nie je nová. No blížiace sa voľby a pohľad na preferenčnú mapu spolu s udalosťami posledných dní sú dobrými dôvodmi na to, prečo tento fakt opäť pripomínať a dúfať v zázrak.

Zázrak, ktorý má pre niektorých, žiaľ, iba podobu nešpecifikovanej tretej sily, alebo, berúc do úvahy uzamknutie kandidátok a rozdanie kariet, vysokého výsledku strany či strán, ktoré si uvedomujú riziká z oboch týchto extrémov plynúce a budú podľa toho riadiť štát.

Hoci je otvorené zadefinovanie týchto extrémov pri súčasných náladách značne nepopulárne a množstvo ľudí sa mu vyhýba, je zrejmé, že jeden je združený najmä okolo ĽSNS a druhý prevažne okolo koalície PS/Spolu.

Pokiaľ patríte k bezhraničným sympatizantom týchto strán, zrejme vás nasledujúci komentár naštve. Ak však máte cit pre kompromisné uvažovanie aj napriek tomu, že prísnym spôsobom zastávate niektoré liberálne či konzervatívne postoje a rozumiete, čo v prípade vlády oboch subjektov hrozí, čítajte ďalej.

Vopred však upozorňujem, že tento text nemá za cieľ porovnávať mieru reálnej spoločenskej nebezpečnosti, ale upozorniť, že pravicový či ľavicový extrémizmus (alebo, ak chcete, nacionalistický a liberálny) majú spoločné rysy a predstavujú riziko pre chod spoločnosti postavenej na pluralite a súťaži myšlienok.

Kríza formy a obsahu

V prvom prípade je nutné upriamiť zrak na celkovú charakteristiku politickej sily a myšlienkového prostredia, v ktorom sa zrodila. Vlastne sú to asociácie, ktoré vám napadnú ako prvé pri spomenutí názvu strany. Hoci to nie je exaktné tvrdenie, PS/Spolu je predovšetkým extrémom obsahu a ĽSNS extrémom formy.

Ak mám byť konkrétny. Kotlebovci majú tú smolu, že ich extrémizmus je viac vypuklý kvôli skutočnosti, že v ich štruktúrach na vysokých postoch figurujú ľudia, ktorým by ste nedali spravovať ani stánok s novinami, tobôž nie štát. No niektoré myšlienky, napríklad týkajúcej sa väčšej autonómie Slovenska a zamedzeniu migrácie z iných kultúrnych okruhov, sú dobré, síce nedotiahnuté do konca.

Naopak, PS/Spolu vás osloví zásobou odborníkov ovešaných titulmi a premakaným kampaňovým vizuálom, no, čo z toho, keď viete, že na konci tejto dúhy vás nečaká poklad, ale latrína. Nie je totiž tajomstvom, že progresívci majú svoje vzory v ľuďoch, ktorí chcú vytvoriť jednotnú európsku vládu, šéfujú prostrediu, kde sa za názor vyhadzuje z práce a kde je každodenným chlebom relativizácia morálky či dokonca prírodných vied.

Strety v uliciach

Druhou spoločnou črtou je to, že politický extrém máva aj svoje pouličné divízie a kruhy, kde sa myšlienky manifestujú násilím na ľuďoch či majetku. Kým v prípade kotlebovcov možno v tomto kontexte spomenúť odsúdených členov, v prípade extrémnej ľavice je touto úderkou militantná Antifa. Hoci u nás je toto hnutie v plienkach, jej členovia boli prítomní pri rozdúchavaní nedávnych nepokojov v Trnave.

Vytváranie slameného panáka

Súvisiaci článok:

Ukrajincov nahneval ich štátny symbol v anglickej príručke o extrémizme

Tretím atribútom extrému je pokrivené vnímanie toho druhého, respektíve, účelové zjednodušovanie agendy oponenta. Kým napríklad z centrály PS/Spolu prúdia predprogramovaní boti presvedčení o tom, že bojujú so stelesneným zlom a jedinou politickou ponukou ich oponentov je nenávisť a násilie, na juhu Slovenska sa pred pár hodinami udialo niečo podobné, akurát v opačnom garde.

Kotleba na nedávnom mítingu v Rimavskej Sobote totiž povedal, že jediným programom troch opozičných strán sú „drogy, imigranti a buzeranti“. Čo má bližšie k pravde, alebo ďalej od klamstva, už ale nechám na čitateľa.

V Nemecku si vraveli nadľudia…

Ďalšia kategória sa opäť týka vnímania, ale tentokrát vnímania samého seba a to bez potrebnej dávky pokory. Obom táborom je totiž vlastné presvedčenie o vlastnej neomylnosti a de facto nulová schopnosť priznať si, že nevlastníte patent na rozum či určité charakterové črty.

Kým kotlebovci vám zvyknú sľubovať, že poznajú pravdu ostatnými utajovanú, progresívci pre zmenu vynikajú v presvedčení, že sú stelesnenou slušnosťou a svet čakal práve na nich.

Ak by ste mali spočítať, koľkokrát sa tieto pojmy (pravda a slušnosť) v ich kampaniach vyskytli, dostanete sa k ohromným číslam.

Chuť nasadzovať náhubky

Posledným bodom je ambícia využívať štátny aparát či mechanizmy nadnárodných korporácií na útlak toho druhého. Spomeňte si napríklad na návrh PS/Spolu zriadiť svoju obdobu ministerstva pravdy či ovácie pridruženej bratislavskej kaviarne v momentoch, keď Facebook svojho času mazal tisícky stránok s miliónmi fanúšikov len pre to, že sa ich správcovia neniesli na vlne politickej korektnosti, hoci preukázateľne častokrát neporušovali žiadne pravidlá komunity.

A podobne masívne sa teraz tešia (nielen) kotlebovci z trestného stíhania Michala Havrana za kritiku Mariana Kuffu, hoci jeho slová sú hodné možno buchnutia po stole či gúľania očami a nie represie v podobe trestu odňatia slobody.

Dve strany tej istej mince

Progresívci a kotlebovci sú dva extrémy, ktoré sa potrebujú. Lepší dôkaz o tom, ako vyvrcholenie volebnej kampane, v ktorej sa oba subjekty namiesto sústredenia sa na svoje kvality uchyľujú skôr k útokom na protistranu, neexistuje.

Vo svojskej podobe tu tieto extrémy boli vždy, no rástli najmä vo vzduchoprázdne, kde sa ľudia zriekli hodnôt, rozumu a morálky. Našou úlohou je preto zaplniť ho vrátením sa k tomu, čo je časom preverené, vedou podoprené a srdcom prikázané.

Je nutné tak robiť najprv na dennej báze a dúfať, že z týchto ideálov časom vyklíči celonárodná sila, ktorá dá krajine podobu prijateľnú pre všetkých.

— Tomáš Dugovič

Našli ste chybu? Napíšte nám na

Prečo vznikol Denník S

Sme mladí ľudia, ktorí písanie chápu nie len ako spôsob vlastnej sebarealizácie, ale aj ako povinnosť voči vám ostatným. Nebudeme sa však stavať do nečitateľnej pózy, ale nahlas šíriť to, čo pokladáme za objektívne správne so zreteľom na náš hodnotový systém. Neromantizujeme si minulosť, ale nasledujeme pozitívny odkaz našich dejateľov či predkov, ktorí za náš spôsob života, vlasť a rodinu umierali a chceme našu domovinu odovzdať budúcim generáciám v ešte lepšom stave, než v akom sme ju našli. Čítajte viac...