Jozef Bíreš: Zjeme, čo nechcú zjesť v zahraničí. Dovážame, čo vieme vypestovať

Jozef Bíreš (Zdroj: SITA)

ROZHOVOR Mali sme 5-miliónov kusov dobytka a teraz máme nejakých 500-tisíc. Mali sme do 2-miliónov ošípaných a máme tak isto už len 500-tisíc. Je to obchod, ale nie je to dobre, vraví šéf Štátnej veterinárnej a potravinovej správy Jozef Bíreš v rozhovore pre Denník S.

Ako je na tom Slovensko, čo sa týka potravinovej bezpečnosti?

Čo sa týka zdravotnej bezpečnosti potravín, je na tom Slovensko dobre. Najmä je na tom dobre s potravinami, ktoré sú vyrábané na Slovensku. Kontroly potravín „z farmy na stôl“ sú u nás v porovnaní s niektorými inými európskymi štátmi dobre zabezpečené a preto aj potravinové škandály, ktoré aj tohto roku boli v európskych krajinách, nemali pôvod na Slovensku. Poľské bitúnky, salmonelové mäsá väčšinou z Poľska, kontaminované mäso s antibiotikami a výrobky z Nemecka obsahujúce lystériu, takže naozaj zdravotná bezpečnosť potravín, ktoré majú pôvod na Slovensku je dobrá a to, čo prichádza zo zahraničia sa snažíme čo najviac kontrolovať.

Slovensko je bohaté na úrodnú pôdu a je fakt, že pred rokom 1989 bola potravinová sebestačnosť na úrovni až 90 %, ale dnes si „doma“ dopestujeme len 40 % potravín, ktoré spotrebujeme, a zvyšok sa dováža. Čím je to spôsobené?

Európa sa otvorila aj pre Slovensko a spotrebiteľ túžil aj po iných potravinách, ktoré pred tým nevedel kúpiť. Inštaláciou zahraničných reťazcov začal import zahraničných potravín na Slovensko a tým pádom sa úplne zmenil pomer potravín vyrábaných u nás a tých dovážaných. Tie percentá sú dnes veľmi zlé. Čo sa týka importu/exportu, tak sme na tom medzi najhoršími, pretože väčšinou je to 50 % a viac potravín vyrobených v jednotlivých štátoch. My ale viac ako polovicu potravín dovážame a dovážame aj také, ktoré si vieme vypestovať alebo dochovať na Slovensku. Je to obchod, ale nie je to dobre, pretože sme stratili jednak pracovné miesta a dovážame potraviny, o ktorých by som povedal, že ak niečo nechcú zjesť inde, tak to zjeme na Slovensku. Chvalabohu, tieto časy sa už míňajú a na zahraničných dovozcov dávame pozor, aby nebol ohrozený slovenský spotrebiteľ. Celá štruktúra poľnohospodárstva sa po roku 1990 zmenila. Počty zvierat šli dole o 50 a viac percent. Mali sme 5-miliónov kusov dobytka a teraz sme na tom úplne zle, lebo máme nejakých 500-tisíc. Mali sme do 2-miliónov ošípaných a máme tak isto už len 500-tisíc a mohol by som menovať ďalej. Aj keby sme už zajtra chceli jesť iba slovenské mäso, tak to nejde. Musíme začať budovať farmy, navyšovať stavy zvierat, ktoré sme pred tým mali.

Niektorí ľudia majú dnes pocit, že potraviny boli pred rokom 89 kvalitnejšie ako dnes. Čo je na tom pravda?

Určite to závisí od pohľadu, z ktorého potraviny hodnotíme, ale dnes sa potravinársky priemysel aj nároky spotrebiteľa podstatne zmenili. Chceme aj takzvanú „naturálnu“ potravinu, ktorá bola vyrábaná pred tým – to znamená, bez použitia chémie. Bola to napríklad klobása v úvodzovkách „len“ z mäsa a toho, čo tam patrí. Dnes s odstupom času sú tu takzvané novodobé potraviny, ktoré obsahujú často veľa chémie, teda farbivá, dochucovadlá a podobne. Na trh sa navyše dostali potraviny, ktoré sme na Slovensku vôbec nekonzumovali, či už je to ovocie, mliečne výrobky alebo mäso. Skladba potravín sa naozaj zmenila, ale čím ďalej tým viac je spotrebiteľov, ktorí sa vracajú k potravinám, čo boli pred tým, lebo chcú klasickú klobásu, klasický mäsový alebo mliečny výrobok. Dnes je na spotrebiteľovi, pre ktorý výrobok sa rozhodne, ale určite je ten rozdiel v potravinách značný.

Nie je to tak, že dnes je len presnejšie uvedené zloženie ako v minulosti a tak vieme, aké všetky chamické prísady sú v potravinách?

Systém predtým bol založený na takzvaných československých a slovenských normách. To znamenalo, že keď bola nejaká norma napríklad na párky, tak každá fabrika musela dodržiavať schválené zloženie. Preto nemuselo byť na etikete písané, že obsahuje 40 % bravčového, 30 % hovädzieho a podobne. Boli na to totiž normy a potravinári sa týmito normami museli riadiť. Po vstupe do EÚ toto všetko padlo, pretože sa otvoril trh a my s našimi párkami s 90 % obsahom mäsa sme nemohli konkurovať tým párkom, ktoré k nám začali byť dovážané so 40 % podielom mäsa. Prirodzene boli tie naše drahšie a stali sa nepredajné. Dnes je každý povinný uviesť na etikete zloženie výrobku, aby si to spotrebiteľ prečítal a mohol sa rozhodnúť. Tie normy boli na niečo dobré, lebo boli isté štandardy. Teraz je to otvorené a tým pádom je kvalita rozdielna. Keď idete nakupovať, tak pomaly je to celé čítanie, aby ste sa vôbec zorientovali, čo je to za výrobok, čo obsahuje. Pred tým to bolo jednoduché, lebo boli stanovené štandardy.

Odhliadnuc od noriem, nedá sa to aj bez prídavných látok ako sú takzvané Éčka, dochucovadlá a podobne? Je to také drahé vyrábať veci bez chémie?

Viete, to je vec biznisu, pretože predávať takzvané čerstvé potraviny je dnes veľmi zložité. Tieto potraviny majú totiž krátku dobu expirácie, či už je to doba spotreby alebo doba minimálnej trvanlivosti. Dnes je tendencia kupovať si potraviny na týždeň, dva, mesiac, čiže dominujú potraviny s predĺženou dobou spotreby a tým pádom sú konzervované, čím sa predlžuje ich doba spotreby. Preto záleží na tom, čo spotrebiteľ preferuje. Určite sú čerstvé potraviny zdravšie, pretože neobsahujú chémiu, len potrebujú buď rýchlu konzumáciu. Keď má mlieko spotrebu 4 mesiace tak si poviete, čo je to za mlieko, alebo čo je to za jogurt, ktorý vydrží dva mesiace? Čerstvý jogurt vydrží tak dvanásť dní. Výrobcovia na to musia reagovať a je určite ľahšie vyrábať konzervované potraviny, pretože tie predáte v dlhšom období ako tie čerstvé. Takže o tomto to je.

Tlačí nejak ŠVPS na slovenských výrobcov, aby robili svoj tovar bez pridania chemických látok? Alebo aspoň s čo najmenším počtom umelých farbív, éčok a podobne?

ŠVPS v tomto nerobí žiadne nátlaky. Je to vždy na výrobcovi, ale my ako kontrolný orgán kontrolujeme, či potravina spĺňa zdravotné a kvalitatívne kritériá, či už ide o čerstvé potraviny alebo potraviny s dlhou dobou spotreby. Je to ale naozaj na výrobcovi, ktorú cestu si vyberie. Pre nás je zásadné, aby tá potravina neohrozovala zdravie spotrebiteľa.

Je Slovensko krajinou, ktorá je v rámci EÚ „odsúdená“ na kupovanie potravín druhej kategórie?

Slovensko na toto nie je odsúdené, ale niekto zneužíval a stále zneužíva sociálne postavenie niektorých slovenských konzumentov. Mnohí sú nútení nakupovať len cez cenovku a tým pádom vedia výrobcovia naplniť ich požiadavku tým, že dovezú potraviny, ktoré nie sú až také kvalitné. Obsahujú napríklad menej mliečnej bielkoviny alebo menej mäsa. Duálna kvalita potravín sa začala skúmať v EÚ vďaka Slovensku a my ju stále testujeme. Nie sme preto odsúdení konzumovať druhotriedne potraviny, ale musíme proti tomu ešte veľa urobiť. Nie je dôvod, aby sme na Slovensku konzumovali potraviny takzvanej druhej kategórie, pretože vyrábame veľmi kvalitné potraviny a tým pádom by sme mali spotrebiteľovi ponúkať rovnako kvalitné výrobky ako v zahraničí.

Hovorí sa, že jedinou cestou, ako ukončiť tento duálny systém kvality potravín je, aby ľudia tie menej kvalitné potraviny prestali kupovať. Čo vy na to?

Určite je na vrchole tohto trojuholníka vždy spotrebiteľ, ktorý určuje trend a obchodník by to nepriviezol na Slovensko, pokiaľ by vedel, že to tu nepredá. Spotrebiteľ je dominantný, ale my sme spotrebiteľovi ešte veľa dlžný, keďže sa vedomosti o potravinách rapídne zvýšili, ale ešte aj tak niektorí obchodníci stále zneužívajú nevedomosť niektorých slovenských spotrebiteľov.

V jednom zo starších rozhovorov ste uviedli, že kvalita a bezpečnosť potravín nie je to isté, ale nejdú tieto dva faktory ruka v ruke? Nedá sa predsa úplne oddeliť kvalita od bezpečnosti potravín.

Áno, sú to dva ukazovatele, ktoré spolu veľmi úzko súvisia, pretože nemôže byť zdravotne bezpečná potravina úplne nekvalitná a naopak kvalitná potravina je zároveň aj zdravotne bezpečná. Preto sa nedajú rozdeľovať.

Menší výrobcovia potravín, farmári a pestovatelia sa sťažujú, že nemajú šancu konkurovať cenám v supermarketoch, pretože toho toľko nevyrobia a výkupné ceny, ktoré sú im ponúkané sú pre nich likvidačné. Má Štátna veterinárna a potravinová správa (ŠVPS) nejakú páku na to, aby pomohla domácim výrobcom potravín?

My nesledujeme cenovú politiku, aj keď o tomto fenoméne vieme. ŠVPS nemôže nič nanucovať. Kontrolami dávame pozor na zahraničných dodávateľov, aby dodávali nezávadné potraviny. To, čo ste povedali je ale úplná pravda. Nám možno chýba to, že okrem Jednoty nemáme väčšiu lokálnu domácu sieť potravín a tým pádom predaj slovenských potravín cez veľké obchodné centrá je niekedy problémový a naši výrobcovia nevedia konkurovať. Určite si myslím, že je tu priestor na spoluprácu. Treba vytvárať obchodné a odbytové družstvá, aby sa tie potravinárske subjekty vedeli navzájom podporiť a vytvoriť sieť, aby neboli závislí na zahraničných predajcoch. Poznám niekoľko domácich výrobcov, ktorí si na Slovensku vybudovali vlastnú obchodnú sieť. Keby to neurobili, tak by už neexistovali. Cesty sú rôzne, ale snažiť sa uplatňovať svoje výrobky len cez veľké reťazce je veľmi ťažko realizovateľná cesta.

Je priamy predaj alebo budovanie malých lokálnych obchodov pre lokálnych výrobcov cestou, ako predať viac a zarobiť aj bez veľkoobchodu?

Je to cesta a ŠVPS po dlhej notifikácii na Európskej komisii dali dve nariadenia. Takzvaný predaj v malom, to je nariadenie 39 a 360, kde práve toto, čo ste spomenuli, umožňuje malým výrobcom predávať a vytvárať svoje malé prevádzky. Ako ŠVPS sme pre to urobili maximum, čo sme vedeli. My nedisponujeme peniazmi, takže nemôže byť reč o nejakej finančnej podpore, my sme kontrolný orgán, ale čo sa týka legislatívy, tak je to už dávno schválené a takýto výrobcovia sa už viacerí dali na takúto cestu, aby sa zachránili.

Myslíte si, že Slovensko by mohlo byť potravinovo sebestačné?

Myslím si, že v niektorých oblastiach áno. Spomeniem hydinársky priemysel, chov bravčového, hovädzieho dobytka, výrobu mlieka a mliečnych výrobkov. V týchto odvetviach potenciál máme a netreba preto ani tak veľa robiť. Sú niektoré druhy potravín, ktoré nedokážeme dopestovať a vyrobiť, ale to je prirodzené. Aby sme však pomaly 70 % zemiakov dovážali, keď sme boli pomaly zemiakárska veľmoc, tak to je moc. Určite teda máme šancu, ale je nutná určitá reštrukturalizácia.

Ako je možné, že sa v obchodoch objavujú potraviny (napr. strukoviny), ktoré sú označené ako slovenské, ale po bližšom preskúmaní človek zistí, že ide o potravinu zo zahraničia, ktorá bola u nás len zabalená?

To je legislatíva, ktorú niekto stvoril v Bruseli aj na Slovensku. Pri niektorých potravinách, a tie rastlinné sú typickým príkladom, stačí v danej krajine vykonať len jednu výrobnú operáciu. To znamená, že si doveziete šošovicu z Argentíny alebo Brazílie, zabalíte ju na Slovensku do kilového balenia a už je to slovenské, takže sú takéto potraviny. Toto sa však nesmie robiť napríklad pri mäse a podobných výrobkoch, ale pri rastlinných sa to môže. keby to záležalo na mne, tak to tak určite nie je. Spotrebiteľ si myslí, že kupuje slovenské a zistí, že to tak nie je, pretože to len balila slovenská ruka.

Kde dochádza k najväčším pochybeniam pri zachovaní bezpečnosti potravín? Ktoré potraviny sú najrizikovejšie?

Kým sa tá potravina dostane na stôl spotrebiteľovi tak prechádza celým procesom. Pokiaľ je to živočíšna potravina, tak je to samotné zviera, ktoré musí byť zdravé a len vtedy môže ísť na porážklu. Už samotná porážka, manipulácia s mäsom a distribúcia. To sú všetko procesy, pri ktorých ak sa niečo podcení, tak sa potravina stáva nebezpečnou, aj keď zviera bolo zdravé. Ďalej je tu otázka spracovania, kde sa už pri výrobnom procese môžu dostať do výrobku látky, ktoré tam nemajú čo hľadať, takže na každom stupni tohto reťazca aj v samotnom obchode môže pri nesprávnej manipulácii nastať chyba a dôjde k skazeniu výrobku. Ostatne aj spotrebiteľ, ktorý si potravinu kúpi musí dbať na isté pravidlá a skladovať ju pri odporúčanej teplote a podobne, aby nedošlo k skazeniu.

Akým spôsobom teda prebieha kontrola na hraniciach, keď z času na čas stále čítame, že sa na Slovensko dostalo závadové mäso či iné potraviny, napríklad z Poľska?

Sú dva druhy dovozu potravín. Jeden je z tretích krajín a tam platí, že prijímaná potravina musí byť prekontrolovaná a až potom pustená do priestoru štátov EÚ. My takú hraničnú kontrolu máme vo Vyšnom Nemeckom. Takéto dodávky musia byť nahlásené 24 hodín vopred. Odoberajú sa z nich vzorky na hraniciach, vyšetria sa a až potom je potravina uvoľnená. Samozrejme k tomu patrí dokumentácia. Druhá vec sú potraviny v rámci štátov EÚ. V tomto prípade je zabezpečený voľný pohyb potravín. To znamená, že keď k nám prúdia potraviny napríklad z Holandska alebo Poľska, tak sa kontrolujú len námatkovo, pretože legislatíva je postavená tak, že v každom štáte je rovnaká európska legislatíva, čiže sa uznáva systém kontroly v danom štáte. Keď je ale problém, čo sa stáva, tak robíme kontroly aj na cestách v spolupráci s policajtami, ktorí nám zastavia nákladné autá a kontrolujeme niektoré vozidlá. Práve preto, že niektorí dodávatelia potraviny nezasielajú v dostatočnej kvalite a stupni zdravotnej bezpečnosti.

A keď sa objaví závadová potravina už na pultoch obchodov, tak až potom pátrate spätne po pôvodcovi?

Každá potravina musí mať vystopovateľný pôvod. To znamená, že ak je závadová, tak ju v obchodoch pozastavíme a pokiaľ bola predávaná, tak je predajca povinný informovať spotrebiteľa. My potom ideme po tejto potravine. Pokiaľ prišla zo zahraničia, tak informujeme zahraničného dodávateľa a vložíme túto potravinu do výstražného medzinárodného systému. Európska komisia potom automaticky pre všetky členské štáty, do ktorých bola potravina distribuovaná, posiela varovanie, že je na trhu a treba ju pozastaviť.

— Tomáš Pilz

Našli ste chybu? Napíšte nám na

Prečo vznikol Denník S

Sme mladí ľudia, ktorí písanie chápu nie len ako spôsob vlastnej sebarealizácie, ale aj ako povinnosť voči vám ostatným. Nebudeme sa však stavať do nečitateľnej pózy, ale nahlas šíriť to, čo pokladáme za objektívne správne so zreteľom na náš hodnotový systém. Neromantizujeme si minulosť, ale nasledujeme pozitívny odkaz našich dejateľov či predkov, ktorí za náš spôsob života, vlasť a rodinu umierali a chceme našu domovinu odovzdať budúcim generáciám v ešte lepšom stave, než v akom sme ju našli. Čítajte viac...

Heger: Voličov nezradíme

Heger: Voličov nezradíme

ROZHOVOR Eduard Heger bol v tomto volebnom období vyhodnotený ako druhý najaktívnejší poslanec Národnej rady. Je predsedom poslaneckého klubu OĽaNO a tieňový minister financií a hospodárstva. Pri potencionálnych kandidátoch na premiéra z OĽaNO sa skloňuje aj jeho meno. Ste poslancom prvé volebné..