Mať náhubkový zákon je zlé, uplatňovať ho dvojakým metrom katastrofálne

Ilustračný obrázok (Zdroj: pixabay.com)

Obvinenia verejne známych osôb z tzv. hate speechu chtiac či nechtiac opäť otvárajú debatu o zmysle samotnej existencie náhubkového zákona. Hoci jeho proponenti argumentovali potrebou skultúrniť spoločenskú atmosféru, v praxi len máloktorá legislatíva vyvolala toľko vášní a zbytočnej polarizácie. Mať v platnosti tento paragraf je zlé, uplatňovať ho dvojakým metrom však priam katastrofálne.

Nefunkčnosť zákona pramení už len v tom, že si jeho tvorcovia osvojili hneď niekoľko mylných hypotéz. Aby vám počas čítania nevychladla poobedná káva, vymenujme si len tri najkľúčovejšie a vzájomne sa prelínajúce.

Hoci si to možno autori neuvedomovali, vychádzali z premisy, že slovenská spoločnosť je extrémne psychicky labilná a že emócie niektorých ľudí či komunít je nutné chrániť pridusením neposlušného jednotlivca. Bežný človek by však mal byť schopný vyrovnať sa s verbálnymi útokmi na jeho politické presvedčenie, náboženstvo či pôvod. Buď ignorovaním ich zdroja či protiargumentáciou.

Po druhé, právo, špeciálne trestné, sa vo vyspelej civilizácii vždy chápalo ako krajný prostriedok ochrany. A keď už sa niektoré slovné prejavy kriminalizovali, šlo o také, ktoré mali potenciál spôsobiť v reálnom svete škodu na majetku, zdraví či dokonca na živote (nebezpečné vyhrážanie, ohováranie).

Inak povedané, musela existovať dostatočná kauzalita (súvislosť) medzi konaním a spôsobeným následkom. Na to sa dnes kašle a slová, ktoré by sme inokedy označili iba za primitívne či nemorálne (nie ilegálne) a od činu na kilometre vzdialené, dnes štát trestá pod hrozbou niekoľkoročnej basy. A to nám má prísť ako bohovský nápad a nie krok späť.

V neposlednom rade, skúsenosti z histórie napovedajú, že s takouto legislatívou vždy prichádzalo priškrcovanie ľudí stojacich proti držiteľom moci. Slobodné spoločnosti naopak koncentrovali množstvo energie na rozvoj dialógu a ľudia proti sebe súperili kvalitou myšlienok a nie prokurátormi a policajnými komandami.

A pokiaľ sa niekto na tejto kultivovanej výmene názorov aj tak zúčastňovať nechcel a obsahom či formou svojich vyjadrení kontaminoval okolie, bolo to jeho vizitkou, nie dôvodom nasadzovať mu putá.

Konzistentnosť v nedohľadne

Škodu, ktorú zákon narobí, však môže ešte znásobiť spôsob, akým sa bude uplatňovať. V praxi sa tak už deje. V súvislosti s nenávistnými prejavmi sú totiž v rôznych štádiách konania riešení prevažne ľudia z podobného „ideologického“ cesta.

Naproti tomu si v pohodlí domova odfukujú Arpád Šoltézs aj napriek výrokom o bielej spodine a Slovákoch ako o čvarge z východnej Európy či Michal Havran, ktorý sa v poslednom komentári o potkanoch a stokách opustil až tak, že výčitky voči Ľubošovi Blahovi v ňom umiestnené strácajú akúkoľvek relevanciu.

Inými slovami, vaša svetonázorová príslušnosť môže na súčasnom Slovensku výrazne zvýšiť riziko, či si za výrok rovnakého stupňa závažnosti posedíte alebo nie. A to neveští nič dobré. Však, pán Honz.

— Tomáš Dugovič

Našli ste chybu? Napíšte nám na

Prečo vznikol Denník S

Sme mladí ľudia, ktorí písanie chápu nie len ako spôsob vlastnej sebarealizácie, ale aj ako povinnosť voči vám ostatným. Nebudeme sa však stavať do nečitateľnej pózy, ale nahlas šíriť to, čo pokladáme za objektívne správne so zreteľom na náš hodnotový systém. Neromantizujeme si minulosť, ale nasledujeme pozitívny odkaz našich dejateľov či predkov, ktorí za náš spôsob života, vlasť a rodinu umierali a chceme našu domovinu odovzdať budúcim generáciám v ešte lepšom stave, než v akom sme ju našli. Čítajte viac...