Progresívci žiadajú rovnaké zastúpenie pohlaví v politike, pritom jasajú nad čisto ženskou koalíciou vo Fínsku

Zora Jaurová (úplne vľavo) a Michal Šimečka (úplne vpravo) (Zdroj: SITA)

KOMENTÁR Jednou z opakovaných mantier liberálnej agendy je aj volanie po vyrovnaní zastúpenia mužov a žien v politike. Ako by nestačilo, že je to samé o sebe umelým bojom proti prirodzenosti, obavy vyvoláva aj reálny postoj jej nositeľov v momente, ak sa pomer preklopí do opačného extrému, než akého sme boli svedkami v minulosti. „Buďme ako Fínsko,“ volá Zora Jaurová, keď sa v tejto škandinávskej krajine črtá čisto ženská vláda. Podobné nadšenie zdieľa aj kolega z PS/Spolu Michal Šimečka.

Jedným z najviac viditeľných rysov politiky v minulých stáročiach bola absolútna dominancia mužov. Žena, nech bola akokoľvek schopná, mala z titulu svojho pohlavia cestu do vysokej politiky a k pasívnemu volebnému právu buď úplne zahatanú alebo extrémne sťaženú.

Tento model vychádzal z ad absurdum presvedčenia, že žena je od prírody určená iba na vykonávanie iných sociálnych rolí (predovšetkým na výchovu detí a starosť o domácnosť), nie na rozhodovanie o veciach verejných a pôsobenie vo vysokých mocenských štruktúrach.

Takto by to mohlo ostať

Uvoľňovanie týchto pomerov, za ktorým stála jednak emancipácia samotných žien a aj zmena v myslení mužov, časom priniesla všeobecne prijateľnejšiu atmosféru. Ženy získali právo rozhodovať o smerovaní siločiar politiky a aktívne do nej vstupovať. Kľúčovým obdobím pre tento proces sa stalo 20. storočie.

Vo väčšine vyspelých demokratický krajín vtedy, hoci len implicitne, zároveň dominovala myšlienka, že muži sú zo psychologického hľadiska lepšie ukutí na pohyb v politike. Na druhej strane, ženám, ktoré o to stoja a majú na to, by nemalo byť bránené, aby sa stali ich kolegyňami.

Pomer stále nebol vyrovnaný, ale väčšina populácie vnímala, že robiť to nasilu, by bolo umelé. A lepší dôkaz ako to, koľko žien v porovnaní s mužmi sa aj dnes zaujíma o politiku, nenájdete. Aj pomer 1:3 či 1:4 je možno prestrelený.

A niekde tu zbadáte zhodu v uvažovaní minulých liberálov a dnešných konzervatívcov, ktorí rešpektujú prirodzené práva hlboko vryté v nás samotných.

Jeden extrém zlý, druhý extrém dobrý

No prešlo sotva pár desaťročí a o slovo sa začali hlásiť prví politici, ktorí chceli tento zaužívaný poriadok demontovať. Pohlavie vymenili za gender a prišli na to, že z neznámych príčin bude dobré, ak bude pomer žien a mužov v politike stanovený presne na úrovni 50:50 (na zvyšných 73 džendžerov vtedy našťastie ešte nemysleli).

To sme ale ešte netušili, že o ďalších pár rokov prídu na scénu propagátori ešte väčších spoločenských posunov. No, dnes ich tu máme – napríklad Zoru Jaurovú a Michala Šimečku. A ako inak, s nálepkou Progresívneho Slovenska.

Tí pri správe, že budúcu vládnu koalíciu vo Fínsku pravdepodobne povedie 5 žien v zložení Sanna Marinová, Li Anderssonová, Maria Ohisalová, Anna-Maja Henriksonová a Katri Kulmnuniová, neskrývali nadšenie a lá dieťa s cukrovou vatou.

Podľa podpredsedníčky strany Jaurovej by sme mali byť ako Fínsko aj my. K tomu pridala aj veľavravné feministické hashtagy ako #volby2020 #progresivnezeny #womanpower či #girlpower.

Jej mužský kolega (alebo ak chcete, kolega, ktorý sa ako muž identifikuje), nám rovnako dáva na známosť, že „aj takto môže vyzerať progresívna politika“.

Jednoducho, nie je nič úsmevnejšie, ako keď sa títo ľudia demaskujú sami. Pokiaľ ste teda doteraz váhali, či ľavicový neomarxizmus skutočne existuje, tu máte odpoveď.

A rovnako už budete chápať, že progresívny pokrok občas v praxi znamená aj uskutočnenie zopár krokov vzad a aplikovanie štandardov z minulosti, akurát v opačnom garde.

— Tomáš Dugovič

Našli ste chybu? Napíšte nám na

Prečo vznikol Denník S

Sme mladí ľudia, ktorí písanie chápu nie len ako spôsob vlastnej sebarealizácie, ale aj ako povinnosť voči vám ostatným. Nebudeme sa však stavať do nečitateľnej pózy, ale nahlas šíriť to, čo pokladáme za objektívne správne so zreteľom na náš hodnotový systém. Neromantizujeme si minulosť, ale nasledujeme pozitívny odkaz našich dejateľov či predkov, ktorí za náš spôsob života, vlasť a rodinu umierali a chceme našu domovinu odovzdať budúcim generáciám v ešte lepšom stave, než v akom sme ju našli. Čítajte viac...