Logo Dennika

Sociologička Porubänová: Nečudo, že ľudia viac veria armáde ako súdom

Silvia Porubänová (Zdroj: archív S.Porubänovej)

ROZHOVOR Kauzy, ktoré posledné mesiace zaplavujú slovenský mediálny a politický priestor majú podľa sociologičky Silvie Porubänovej fatálny vplyv na slovenskú spoločnosť. V rozhovore pre Denník S Porubänová hovorí aj o úrovni politickej komunikácie a poklese dôvery ľudí v justíciu, čo je podľa nej vážny signál ohrozenia demokratického vývoja na Slovensku.

Blížia sa voľby, pritvrdzuje sa rétorika politikov a niekedy padajú aj dosť tvrdé slová. Aká je dnes podľa vás úroveň politickej komunikácie na Slovensku?

Forma aj obsah akejkoľvek komunikácie zrkadlí úroveň, pripravenosť, kompetenciu, atď… tých, ktorí komunikujú. Pre politickú komunikáciu to platí dvojnásobne: napokon ide o formálny, oficiálny diskurz našich zvolených zástupcov, naviac vo verejnom priestore, pod „dohľadom“ voličov a voličiek, médií aj iných demokratických inštitúcií. Česť výnimkám, ale vo väčšine prípadov sme svedkami obsahovej prázdnoty, demagógie, nedovzdelanosti v kombinácii s agresívno-útočnou, prípadne zaliečavo-populistickou formou. Nepresvedčivosť a nekultivovanosť je tak sprievodným javom i výsledkom takejto „komunikácie“.

Politici sa nazývajú pedofilmi, narkomantmi, bláznami, a podobne… Čo hovoríte na to, že sa v komunikácii politikov stále častejšie objavujú vulgarizmy a osobné invektíva?

Nemyslím si, že čoraz častejšie. Aj keď ostaneme na našom malom slovenskom „piesočku“ a prenesieme sa, povedzme dvadsať, dvadsaťpäť rokov dozadu, budeme nútení skonštatovať, že ide o rovnaký cirkus len vo vtedajších kulisách. Opäť – konkrétne výrazy, nálepky, nadávky, ktorými sa politickí aktéri častujú… to všetko odráža nielen aktuálnu spoločenskú situáciu, ale predovšetkým osobnú a odbornú výbavu politických aktérov.

Vedia dnes ešte politici a ľudia všeobecne načúvať názorom iných?

Politici radi počúvajú sami seba, to je isté, možno je to nevyhnutná profesionálna predestinácia (smiech)! A ľudia?! Udalosti ostatných dvoch rokov dokazujú, že ľudia prahnú po informovanosti, pravde, rešpekte. Toto by som nezľahčovala – naopak, naša populácia je aj pripravená aj otvorená vnímať, akceptovať, spracúvať veľmi rôznorodé názory. Kritériom pre osobnú selekciu, čomu sa venovať, čo prehliadnuť je práve už spomínaná uveriteľnosť toho, čo je komunikované a kto je (viac či menej uveriteľným) reprezentantom ponúkaných názorov.

Aký vplyv majú na spoločnosť také kauzy, ako sa objavili v posledných mesiacoch?

Fatálny. Ryba smrdí od hlavy. Korupcia, manipulácia, mafiánske praktiky, objednávky vrážd… ľudí utvrdzujú v tom, že vo verejnom živote môže byť (či dokonca aj je) čokoľvek, od klamstva po zločin „pracovnou metódou“, normou. V takejto situácii je nemožné presvedčiť kohokoľvek, vrátane seba, o nevyhnutnosti, potrebe, samozrejmosti pravdy a slušnosti. Okrem toho zatiaľ sa nedozvedáme rozuzlenia, riešenia, definitívne výsledky. Nerobme si ilúzie, momentálne sme publikum v tieňovom divadle. Pred nami biela plachta, za ktorou sa mihajú temné tiene a my veľmi chceme uveriť, že sú to aspoň kontúry…

Čo to môže v spoločnosti spôsobiť, keď je dlhodobo vystavená takémuto poklesu dôvery v štátne inštitúcie?

Nielen v štátne inštitúcie, na Slovensku napríklad ľudia dlhodobo najviac dôverujú armáde. Asi preto, že drvivá väčšina populácie s ňou za svojho života nemá absolútne žiadnu osobnú skúsenosť, ale pravdepodobne ju stále vnímajú ako garantku mieru, ktorý je bazálnou životnou hodnotou i podmienkou, nech si kto chce hovorí opak. Alebo školstvo – napriek všetkým prepieraným problémom – je asi pre Slovákom akýmsi ostrovom istoty, garanciou kontinuity vývoja. Pokiaľ však občania tejto krajiny masívne nedôverujú súdnej moci, justícii, je to vážny signál rozkladu, ohrozenia demokratického vývoja.

Myslíte si, že volič ešte v tomto zhluku káuz a vzájomného osočovania rozumie tomu, čo mu chcú politici vlastne povedať?

V prvom rade by samotní politici mali rozumieť tomu, čo „vypúšťajú“! Volič má právo byť informovaný a je celkom iste schopný reflektovať „o čo ide“ . Pokiaľ je konfrontovaný s hlúpym a hulvátskym chaosom, nie je to jeho vina!

Zhoršila sa úroveň celkovej komunikácie medzi politikmi za posledné roky?

Asi nie. Opakujem, aj používané výrazy, nadávky, urážky sú odrazom našej aktuálne reality. Dnešné zdanlivo sofistikované slovné spojenia vygeneroval aj digitálny, virtuálny priestor. Rétorika sa zmenila, je súčasná, aktuálna, moderná, ak chcete. Ale to nič nemení na tom, že môže byť v obsahu rovnako prázdna alebo tupá ako povedzme v roku 1993.

Je priepasť medzi liberálmi a konzervatívcami na Slovensku stále väčšia?

Ďalší planý mýtus. Naozaj je na Slovensku zásadným členením, deliacou čiarou medzi nami akási pomyslená hranica medzi takzvanými liberálmi a konzervatívcami?! Kde všetci reálne sú, kde sa vyskytujú, kto a prečo ich takto zadefinoval a rozdelil?! Nejde náhodou len o vytváranie zástupných tém, znepriateľovanie rodín, odvádzanie pozornosti od bytostných tém?!

Čo si myslíte o veľkom počte strán, ktoré vznikajú krátko pred voľbami?

Na Slovensku je enormne veľa politických strán, voľby-nevoľby! Doma nikto nie je prorokom, treba sa pozrieť, inšpirovať politickým systémom v krajinách, ktoré majú výraznejšiu demokratickú skúsenosť. Alebo naopak, položiť si minimálne otázku, či X-tá novovzniknutá politická strana má akýkoľvek zmysel, potenciál, prínos, okrem ambícií a slabej sebareflexie jej zakladateľov.

Myslíte si, že voličom bude prekážať, že moratórium na prieskumy bude platiť až 50 dní pred voľbami?

Zjavne im to prekáža už teraz, voliči sú presvedčení, že je obmedzené ich právo na informácie. Paradoxne, politikom to neprekáža vôbec, nakoľko oni budú do posledných minút vedieť, čo a ako, bez ohľadu na to, že najnovšie výsledky prieskumov verejnej mienky nebudú zverejňované. Prekvapenie tak bude na strane nás, voličov a voličiek.

Je to podľa vás dobre, že ľudia nebudú tak dlho pred hlasovaním vedieť, aké sú volebné preferencie jednotlivých subjektov?

Pozor, zverejňované volebné preferencie aj tak nie sú žiadnou mantrou! Výsledok, konečné čísla negarantuje nikto. Ide skôr o psychologický pocit istoty, súnáležitosti, možnosti voľby. Ale netreba zabudnúť, že rozhodovať sa musíme na základe dlhodobých osobných priorít a preferencií, dôveryhodnosti politických strán, kompetentnosti politických uchádzačov.

Veria ešte ľudia tomu, že politici budú plniť svoje predvolebné sľuby?

Neveria, ale našťastie väčšinovo veria ešte v to, že volebné právo je zároveň aj veľmi bolestne vybojovaná občianska povinnosť.

PhDr. Silvia Porubänová je riaditeľkou Inštitútu pre výskum práce a rodiny (IVPR). Je držiteľkou Zlatej medaily Medzinárodného roku rodiny i Čestného uznania OSN. Do povedomia širšej verejnosti vošla v posledných rokoch mediálnopublikačnou aktivitou a kultúrnou publicistikou v okruhu často kontroverzných tém ako napríklad interrupcie, práva homosexuálov, tradičné versus liberálne hodnoty, či
integrácia imigrantov.

— Tomáš Pilz

Prečo vznikol Denník S

Sme mladí ľudia, ktorí písanie chápu nie len ako spôsob vlastnej sebarealizácie, ale aj ako povinnosť voči vám ostatným. Nebudeme sa však stavať do nečitateľnej pózy, ale nahlas šíriť to, čo pokladáme za objektívne správne so zreteľom na náš hodnotový systém. Neromantizujeme si minulosť, ale nasledujeme pozitívny odkaz našich dejateľov či predkov, ktorí za náš spôsob života, vlasť a rodinu umierali a chceme našu domovinu odovzdať budúcim generáciám v ešte lepšom stave, než v akom sme ju našli. Čítajte viac...