Logo Dennika

Maďarič pokračuje v splývaní s niekdajšími rivalmi. Zatiaľ nevedno, čo to znamená

Marek Maďarič (Zdroj: SITA)

Politická kariéra exministra kultúry by sa veľkej časti populácie mohla javiť ako podobenstvo polepšeného hriešnika. Ako mladý sa stal oporou chradnúceho starého režimu, po úspešnej umeleckej kariére sa stal hlavným Ficovým PR manažérom a napokon skončil ako hádam najobľúbenejší smerácky politik kaviarne. A jeho pretrvávajúci záujem o veci verejné uvoľňuje priestor pre špekulácie, aká bude v prípade vôle adresa Maďaričovej nasledujúcej zastávky.

Prvé záznamy o jeho relevantných politických preferenciách pochádzajú z roku 1988, kedy ako zhruba 22-ročný vstúpil do Komunistickej strany Slovenska, ktorá bola toho času jednou nohou v hrobe.

V 90. rokoch sa zviditeľnil ako dramaturg či šéfredaktor Slovenskej televízie, napísal niekoľko divadelných hier, rozhlasových hier a inscenácii. Na prelome tisícročí sa objavil v súkromnom sektore ako reklamný textár.

Kapitola 1 – Robert

Najväčšiu časť svojho profesného života ale obetoval vysokej politike. Tri roky po zrode Smeru posilnil rady strany ako vedúci tlačového a mediálneho oddelenia a v roku 2006 sa stal jej podpredsedom a pravou rukou lídra. Podľa niektorých odborníkov predstavoval zástupcu akéhosi nacionálno-konzervatívneho krídla.

Mal hlavné slovo pri kreovaní volebných kampaní, verejnosť oboznamoval s trajektóriou Smeru a dodnes je braný na pranier za úlohu v legendárnom predvolebnom videu, v ktorom sa mu Róbert Fico zdôveril aj so svojou birmovkou.

Rozhneval si novinárov podielom na autorstve tzv. náhubkového zákona, ktorý kritizovali novinárske organizácie či dokonca OBSE a neprekážali mu predsedove žaloby voči médiám.

Bez väčších problémov stál pri predražených tendroch, zlyhávajúcej diaľničnej výstavbe, hŕbach bankoviek v alobale či tetách Ankách a Váhostavoch. Skrátka, vtedy, kedy mal reálnu možnosť buchnúť po stole a ukázať svoju principiálnosť, ukázal akurát svoju bravúrnu schopnosť nebyť videný.

Kapitola 2 – Balím to

Taký bol Marek Maďarič. Sám prakticky bezúhonný, s kultivovaným vystupovaním a dobre akceptovaným polohipsterským imidžom, no nie hlasný a reformistický, ale naopak čakajúci v bezpečí, kým zmiznú posledné dozvuky verejného pohoršenia.

Definitívny rozkol nastal až po vražde novinára Jána Kuciaka a jeho priateľky Martiny Kušnírovej. A to aj napriek tomu, že kauzálna súvislosť so Smerom bola v porovnaní s minulými excesmi aj so zreteľom na závažnosť brutálneho zločinu menšia. A už vôbec sa nedotýkala rezortu, ktorý Maďarič spravoval. Keby na ministerskej stoličke ostal, zrejme by to nikoho nevyrušovalo.

Maďarič nedal zbohom strane v časoch, kedy by to bolo najúprimnejšie, najmenej sledované a najvhodnejšie, ale vtedy, keď sa to dalo ľuďom najlepšie predať. Koniec koncov, vo sfére politického marketingu je doma ako málokto.

Išlo o symbolický krok, ktorý aj bez spochybňovania dobrého úmyslu zaváňal túžbou získať si novú cieľovku, dokým partia zo Súmračnej nevstúpi do finálneho dejstva svojej existencie.

Kapitola 3 – Budúcnosť

A to sa veru podarilo. Získal si srdcia mnohých „slušnoslovákov“ a v hlavných médiách dostal toľko pozitívneho priestoru ako celá súčasná vládna garnitúra dohromady.

Čo vyvrcholilo len pár hodín starým vyhlásením, respektíve súhlasom s vyhlásením, že jeho bývalá materská strana, ktorej bol architektom, bude loviť v „kotlebovsko-alternatívnom košiari,“ za čo by sa nemusel hanbiť ani taký 110-percentný antificovec ako Ondrej Dostál.

Čo bude nasledovať teraz, nevedno. No pokiaľ chce svoju púť flexibilného ľavičiara v politike dokončiť, zopár tipov by tu bolo. K tej komunistickej už pričuchol, kvázi ekonomicko-sociálnu líniu 15 rokov udržiaval a dnes je v kurze progresívna ľavica s dôrazom na (ne)kultúrny rozmer.

Taká je chronológia a taká je logika, ale aký je Maďarič naozaj už vlastne nikto poriadne netuší…

— Tomáš Dugovič

Prečo vznikol Denník S

Sme mladí ľudia, ktorí písanie chápu nie len ako spôsob vlastnej sebarealizácie, ale aj ako povinnosť voči vám ostatným. Nebudeme sa však stavať do nečitateľnej pózy, ale nahlas šíriť to, čo pokladáme za objektívne správne so zreteľom na náš hodnotový systém. Neromantizujeme si minulosť, ale nasledujeme pozitívny odkaz našich dejateľov či predkov, ktorí za náš spôsob života, vlasť a rodinu umierali a chceme našu domovinu odovzdať budúcim generáciám v ešte lepšom stave, než v akom sme ju našli. Čítajte viac...