Logo Dennika

Eurovízia neostala svojej povesti spolitizovanej súťaže nič dlžná. Bisexuálny víťaz tentoraz vyzval k väčšej tolerancii

Ilustračný obrázok (Zdroj: Pixabay.com)

Pôvod pesničkovej súťaže Eurovision Song Contest siaha až do roku 1956, čo ju robí jedným z najdlhšie nepretržite vysielaných programov. Vo svojich počiatkoch mala prispieť k uvoľneniu napätej atmosféry po 2. svetovej vojne a dopomôcť k zbližovaniu národov starého kontinentu. Túto pôvodne vznešenú myšlienku ale postupom času nahradila prvoplánová komercia, samoúčelná snaha šokovať a politická propaganda.

Posledný, 64. ročník súťaže uskutočnený v Izraeli bol nešťastne poznačený politikou aj mimo súťažného pódia a oficiálnych priestorov. Podujatie sprevádzali demonštrácie v Tel Avive proti izraelskej okupácii Západného brehu Jordánu, východného Jeruzalema a Golanských výšin. Naproti tomu, protestujúcim ultraortodoxným židom v Jeruzaleme sa nepáčilo, že sa Eurovízia konala v deň šabatu a dostali sa do stretu s policajnými zložkami.

Čo sa samotného finále týka, to sa nezaobišlo bez ešte väčších sporov a politických prejavov nesúvisiacich so speváckym talentom. Palestínčania napríklad apelovali na svetoznámu speváčku Madonnu aby na súťaži nevystúpila a podujatie v Izraeli bojkotovala ako také. Tá sa na margo výzvy vyjadrila, že „nikdy neprestane hrať hudbu, aby vyhovela politickej agende niekoho iného.“ Avšak počas jej vystúpenia mali nakoniec dvaja tanečníci na chrbtoch izraelskú a palestínsku vlajku, čo možno interpretovať ako gesto smerujúce k zmiereniu oboch etník.

Olej do ohňa priliala aj skupina Hatari zastupujúca Island, ktorá počas živého vysielania pre zmenu ukazovala iba palestínske zástavy. Toto konanie sa ale nepozdávalo organizátorom súťaže a kapela čelí hrozbe trestu.

„Je to celé o politike,“ zaznelo polopatisticky o priebehu súťaže a hlasovania z tábora reprezentanta Veľkej Británie, 21 ročného speváka Michaela Ricea. Podľa Britov môže stáť za posledným miestom ich umelca odplata za Brexit. Čo je síce úvaha značne pritiahnutá za vlasy, ale dlhoročné správanie organizátorov nás núti nevylučovať ani túto eventualitu.

Ako sme zvyknutí z posledných ročníkov, najviac pozornosti vyvoláva víťaz súťaže. Tentokrát je ním 25 ročný Duncan Laurence z Holandska, ktorý triumfoval s popovou baladou Arcade. Pred niekoľkými rokmi sa priznal k bisexualite a túto orientáciu pretavil aj do obsahu svojho vyjadrenia po súťaži. Podporil v ňom LGBTI komunitu a vyzval k väčšej „tolerancii.“

Laurence tak rozšíril rady víťazov posledných ročníkov, pri ktorých podľa všetkého nebolo rozhodovacím kritériom iba samotné hudobné nadanie. Pripomíname, že v roku 2014 Eurovíziu vyhral rakúšan Thomas Neuwirth, ktorého verejnosť pozná predovšetkým ako bradatú travesty speváčku Conchitu Wurst. O dva roky neskôr to zase bola ukrajinská speváčka Džamala so skladbou, ktorú Ukrajinci chápu ako protestsong proti anexii Krymu.

— Tím Denník S

Prečo vznikol Denník S

Sme mladí ľudia, ktorí písanie chápu nie len ako spôsob vlastnej sebarealizácie, ale aj ako povinnosť voči vám ostatným. Nebudeme sa však stavať do nečitateľnej pózy, ale nahlas šíriť to, čo pokladáme za objektívne správne so zreteľom na náš hodnotový systém. Neromantizujeme si minulosť, ale nasledujeme pozitívny odkaz našich dejateľov či predkov, ktorí za náš spôsob života, vlasť a rodinu umierali a chceme našu domovinu odovzdať budúcim generáciám v ešte lepšom stave, než v akom sme ju našli. Čítajte viac...