Logo Dennika

Vladimír Palko: Médiá vyrábali Kisku, lebo ho potrebovali. Teraz majú lepšieho koňa

Vladimír Palko (Zdroj: reprofoto Youtube)

ROZHOVOR Poviem taký vtip, ktorý teda vôbec nie je vtip, napísal ho život: Stretnú sa volič Mečiara, volič Fica a volič Dzurindu. Ako sa bude volať dohoda, ktorá neskôr z tohto stretnutia vzíde? Je to dohoda Progresívneho Slovenska, Spolu a KDH o neútočení a vzájomnej spolupráci. Tí traja sú Hlina, Štefunko a Beblavý a paradox je v tom, že účelom ich dohody je bojovať proti korupcii, pričom všetci traja v minulosti ako voliči korupciu tolerovali. A nikomu nie je nič divné, hodní exminister vnútra Vladimír Palko. Denník S sa s ním rozprával o vzostupe progresívcov, úpadku kresťanskej demokracie a celkovom stave politickej scény na Slovensku.

Povedali by ste pred troma, štyrmi rokmi, že na tzv. „konzervatívnom“ Slovensku budeme mať progresívnu prezidentku, progresívneho starostu hlavného mesta a ak sa nič nezmení, tak aj progresívneho premiéra?

Dejiny pozostávajú z vecí, ktoré než sa stali, boli neuveriteľné. A potom sa stali. Stále sú veci, ktoré sa mi zdajú neuveriteľné. Takže nie, nevedel by som si to predstaviť

Ako sme sa sem dostali?

Postupne. Kedysi bolo hlavným oponentom HZDS, predchodcu Smeru, konzervatívne KDH. Nespokojným liberálom a liberálnejším kresťanom sa podarilo vytlačiť konzervatívne KDH z tejto pozície a nahradiť ho liberálnejšou SDKÚ. V záverečnej fáze SDKÚ bola jej hlavnou tvárou Iveta Radičová, ktorá bola už čistou liberálkou. Keďže SDKÚ napokon zahynulo na korupciu, bolo nahradené liberálnymi stranami, ktoré už nepotrebujú ani ten formálny kresťanský ornament. Najprv to bola SaS, potom Progresívne Slovensko. No a posledný krok je, že máme liberálnu prezidentku, nie len obyčajne, ale extrémne liberálnu. Priemerný slovenský liberál nenatočí propagačné video, kde hovorí, aký je potrat úžasný (a paradoxne tam používajú fotky detí, ktoré sa narodili). Priemerný slovenský liberál samozrejme podporuje všelijaké alternatívne modely rodiny, ale keď príde na adopcie detí, tak zase hovorí, toto už snáď nie.

Priemerný slovenský liberál sa hneď nevrhne so svojím liberálnym postojom do každej diskusie, ktorá sa vyskytne. Zuzana Čaputová spolu so slovenskou ombudsmankou okamžite reagovali, keď pár Ficových poslancov povedalo, že asi pripravia nejaký zákon na obmedzenie potratov. Nakoniec nič nedali, ale prezidentka a ombudsmanka okamžite reagovali, že nie nie, súčasná úprava je fajn, nič netreba sprísňovať.

Pozrite, pokušenie liberalizmu tu bolo vždy. Ján Čarnogurský ako premiér vo svojom legendárnom prejave v New Yorku, myslím že v roku 1992, povedal, že po boji s komunizmom nás čaká boj s liberalizmom.

Niektorí ľudia z VPN označovali KDH za čiernu totalitu…

Áno, tá snaha očierniť KDH, to bolo hneď po začiatku. To začalo ešte na novembrových tribúnach, keď Ján Čarnogurský bol ešte v justičnom paláci v cele, a synovec Vladimíra Clementisana tribúne na námestí SNP povedal „však dobre, ideme, komunizmus padne, ale nesmiete podporovať extrémistu ako je Čarnogurský.“

Slovensko sa tam teda dostalo porážkou starého KDH, zničením starého KDH, ktoré už neexistuje. Poviem taký vtip, ktorý teda vôbec nie je vtip, napísal ho život:

Stretnú sa volič Mečiara, volič Fica a volič Dzurindu. Ako sa bude volať dohoda, ktorá neskôr z tohto stretnutia vzíde? Je to dohoda Progresívneho Slovenska, Spolu a KDH o neútočení a vzájomnej spolupráci.

Tí traja sú Hlina, Štefunko a Beblavý a paradox je v tom, že účelom ich dohody je bojovať proti korupcii, pričom všetci traja v minulosti ako voliči korupciu tolerovali. HZDS zahynulo na korupciu, SDKÚ tiež a SMER je na pol ceste. A nikomu nie je nič divné. A takto sme sa sem dostali. Tento paradox som spomenul preto, lebo mi trochu pripomína situáciu, v ktorej sme sa v KDH ocitli okolo roku 1998, keď sme porážali Mečiara. Vtedy nám hovorili, že keď treba bojovať proti korupcii, niet času na špecificky kresťanské témy, a dnes nám hovoria to isté. Ale takú dilemu „alebo boj proti korupcii alebo boj ochranu života a rodiny“ odmietam. Taká dilema je umelá, preto sa aj zamýšľam nad tým, kto nám ju vlastne predkladá. Mimochodom, tí traja lídri, ktorých traja voliči sa stretli, Mečiar, Dzurinda a Fico, ich spájala averzia voči starému KDH.

Z čoho pramenila tá averzia?

Staré KDH malo jednu vlastnosť a to, že bojovalo dva veľké zápasy. Jeden bol proti silnému svetovému liberalizmu, ktorý sa na nás už valil zo Západu, a zároveň druhý zápas bol proti postkomunistickému pseudo-konzervativizmu, ktorý predstavoval najprv Mečiar, potom Fico, trošku Slota, Harabin dnes, a tak ďalej.

V podstate, to pokušenie kresťanov vždy spočívalo v tom, aby z jedného z tých zápasov vystúpili. Pričom, keď to urobili, tak to vždy zle dopadlo. To znamenalo, že desatoro už neplatí celé, len časť, a to budilo pohoršenie. Na to KDH doplatilo. 20 rokov hovorím, že kresťania sú povinní bojovať oba zápasy a vtedy budú vplyvní, vtedy budú niečo znamenať. Vtedy budú autentickou treťou silou a nie len nálepkou alebo prídavkom.

Liberál by vám mohol oponovať, že vplyv kresťanov v politike sa neznižuje. Má ich prakticky každá strana. Od Za ľudí až po ĽSNS. 

Isteže, ale táto námietka je nedorozumením na strane liberálov, pretože boj proti kresťanstvu neprebieha čelne, ako to bolo za komunizmu. Tí tvrdili, že Boh neexistuje, ateistický názor je vedecký svetonázor. Ale liberalizmus taký nie je, ten bojuje proti kresťanstvu zvnútra, určitou reformou, pretláčaním heréz, nie nejakým popretím.

Proste, komunizmus chcel kresťanstvo odstrániť, aby zmizlo z povrchu zeme, liberalizmus ho chce zmeniť a zosmiešniť. Urobiť úplne irelevantným pre politický život. Nech to je kolorit. Liberalizmus nemá nič proti ornamentálnemu kresťanstvu. To ale skončí hrozne. V dlhodobom horizonte by to kresťanstvo prestalo byť zaujímavé, pretože by to dávno kresťanstvo nebolo.

A tí kresťania, ktorí sú v dnešných parlamentných stranách, nie sú schopní presadiť kresťanské smerovanie tých strán.

Vrátim sa ale k tým dvom zápasom, z ktorých sa pokúšali niektorí kresťania vystúpiť a sa z nich stali ficovci, harabinovci, alebo nejakí spojenci liberálov. V podstate tie dva zápasy boli minulý rok veľmi symbolicky charakterizované dvoma typmi zhromaždení. Jedným boli marcové zhromaždenia Za slušné Slovensko, ktoré boli proti korupcii a žiadali odchod Fica. Potom boli zhromaždenia, ktoré robil Slovenský dohovor za rodinu (SDZR), teda ľudia okolo farára Kuffu, ktorí žiadali, aby Slovensko odmietlo ratifikáciu Istanbulského dohovoru, pretože ten presadzuje rodovú ideológiu.

Pre mňa osobne ten princíp, že treba byť v oboch zápasoch, znamenal, že som sa v rámci možností zúčastňoval na oboch typoch zhromaždení.

Tieto zhromaždenia robili kresťania individuálne, nebola tu kresťanská organizácia ktorá by vyzývala na účasť na oboch zhromaždeniach…

Nebolo to asi ani potrebné. Bolo však žiadúce, aby sa tieto zhromaždenia nepostavili proti sebe, čo bohužiaľ, malo tie tendencie. Čiastočne na tom majú podiel aj organizátori.

Na tých pódiách boli častokrát veľmi kontroverzní ľudia napr. farár Ondrej Prostredník. Čo napríklad on už mal s bojom proti korupcii, keď je známy ako čistý LGBT ideológ? Bohužiaľ teda sa stalo aj to, že zhromaždenia Slovenského dohovoru za rodinu, na ktorých som sa zúčastňoval, nakoniec tiež smerovali k tomu konfliktu. Ľudia začínali mať pocit, že to je niečo, čo je za Harabinovu kandidatúru na prezidenta. Čo pre mňa osobne znamenalo stiahnutie sa z podujatí SDZR. Veď čo je to za kandidáta, akú má minulosť…

Preto ste v tej iniciatíve aj skončili?

Preto som sa s tou iniciatívou priateľsky rozišiel. Ľudsky som si ponechal dobré vzťahy s Mariánom Kuffom. Toto nie je dobré, keď kresťania nebudú vnímať desatoro v celej šírke, tak to vždy bude budiť nejaké pohoršenie. Čo kresťania stratili, čo sa stratilo zničením starého KDH, je schopnosť bojovať v oboch zápasoch.

Vtedy niečo znamenali, už je to ale preč. Ešte keď som bol v KDH, veľmi intenzívne som sa snažil, aby kresťania viedli tento dvojnásobný boj. Teraz, keď nie som už politicky aktívny, bojujem skôr ako publicista.

Vy vymedzujete ten kresťanský konzervativizmus proti tomu, čo nazývate oportunistický konzervativizmus alebo post-komunistický konzervativizmus. Existuje naozaj len takáto dichotómia? Neexistuje aj sekulárny konzervativizmus, ktorý nie je pro-korupčný a oportunistický. Taký, s ktorým by sa kresťania mohli spojiť do jedného bloku?

V zásade by sa to dalo, ale tam treba niektoré veci jasne ustrážiť. Hovorili sme pred chvíľou, ako tu narástol progresívny liberalizmus. Faktom je, že prebieha aj istý opačný proces. Nazval by som ho konzervativizmus s.r.o.. To znamená, že konzervatívne idey sa začínajú ukazovať u politikov a strán, u ktorých by sme to nečakali, pretože si počínali predtým veľmi liberálne. A tým s.r.o. myslím, že nemáme zaručené, že im ten konzervativizmus vydrží.

Tento jav vidíme aj v dnešnej vládnej koalícií, aj v opozícií. Minulý rok sa veľmi výrazne diskutovalo o Kotlebovom zákone na ochranu života. Fico už pred mnohými rokmi ako jeden z prvých tvrdil, že treba registrované partnerstvá osôb rovnakého pohlavia. A zrazu v roku 2014 spolu s KDH presadil ústavný zákon o ochrane manželstva.

Môžeme to nazvať socializmus s konzervatívnou tvárou.

Áno, ale urobil to, treba mu to uznať. Teraz zase niečo naznačil, že niektorí poslanci podajú zákon na ochranu života, potom si to o pár týždňov rozmyslel. Pravda ale je, že niektorí poslanci Smeru, SNS a aj z opozície v marci tohto roku naozaj prijali uznesenie, že NR SR odmieta ratifikáciu Istanbulského dohovoru, čo je veľmi dobrá vec.

Andrej Kiska zase pred dvoma rokmi hovoril, že treba otvoriť diskusiu o registrovaných partnerstvách. Teraz, keď zakladal stranu, povedal, že nie, registrované partnerstvá oni nechcú. Používal argumenty, ktoré mu vtedy hovorili iní, keď bol prezident. Argumenty, ktorými mu vysvetľovali škodlivosť registrovaných partnerstiev. A on ich teraz opakuje.

Keď niekto urobí premet, mal by vysvetliť svoje predchádzajúce postoje, že prečo k tomu premetu došlo. To sa bohužiaľ nedeje a aj preto hovorím, že je to s ručením obmedzením. Fico bol predsa vášnivý podporovateľ potratov,  je teda zvláštne, ako niektorí jeho poslanci teraz chcú ochraňovať ten život.

V roku 2014 sa už chválil birmovkou a v roku 2019 hovorí, že liberalizmus dostal po papuli.

Vždy v tých etických veciach bol liberál. A zrazu on bojuje proti liberálom. Teraz je otázka, ako sa k tomu má postaviť autentický konzervatívec, ktorý podobné názory zastáva desiatky rokov.

Ak sa objaví nečakaný spojenec, ktorý preberá vaše názory, nemali by ste mu za to nadávať. Mali by ste to oceniť, pretože ak chcete poraziť liberálne idey, inak to nepôjde, len tak, že zrazu dostanete takýchto nečakaných spojencov. Treba byť za to vďačný.

Bola otázka pred rokom, keby som bol poslancom, či by som hlasoval za Kotlebov návrh o obmedzení potratov. Jasné, žeby som za to hlasoval! Ako by som vyzeral, keby som za to nehlasoval? Ako nejaký človek, čo nevie čo chce, nejaký pozér.

Čiže, treba to oceniť, na strane druhej, netreba uveriť, že to sú nejakí obrátenci v štýle Svätého Pavla. U niektorých to vyzerá na istý oportunizmus. Netreba veriť, že tí ľudia budú teraz vzoroví. Proste nebudú. Keď sa čosi tak zrazu skonzervatívnie , môže to platiť aj naopak. A to platí pre všetkých, pre Kisku, Fica aj Kotlebu…

Takže spolupráca áno, ale opatrne?

Spolupráca v týchto veciach áno, ale treba vedieť, o koho ide.

Je tu nejaká nádej na autentickú konzervatívnu stranu, ktorá do seba zahrnie kresťanských konzervatívcov aj nekresťanských?

Pozrite, ono je to tak. Samozrejme, že nádej tu je, ale ešte jednu vec som chcel. Keď vidíme tento konzervativizmu s.r.o., o to tragickejšie pôsobí vývoj v KDH. Viac vidíme tú tragédiu, ktorá sa odohrala pred dvadsiatimi rokmi, keď sa Dzurinda a Ivan Šimko pokúsili KDH zliberálniť. O to tragickejšie je, že keď Kotleba predkladal zákon o potratoch, tak Alojz Hlina povedal, že „on to vidí tak, že treba zachovať status quo.“ Táto formulácia bola aj za Dzurindových a Čarnogurského čias vnímaná ako niečo neprijateľné.

Dzurinda sa o to pokúsil v KDH. V roku 1997 normálne na predsedníctve navrhovali Dzurinda a Ivan Šimko, že KDH dá vyhlásenie, že v ďalšom volebnom období, keď porazíme Mečiara, nebudeme nič robiť s potratovým zákonom. Čiže status quo. To sa odmietlo, ako niečo neprípustné. Dzurinda a Šimko museli aspoň diskutovať, ale Hlina nemusí diskutovať o ničom.

Prečo?

Proste tak to je, staré KDH dávno skončilo. Čiže na tom vidno tú tragédiu slovenského konzervativizmu.

A teraz k vašej otázke, či tu nejaká skutočne konzervatívna kresťanská strana môže byť? Samozrejme, že môže byť, i keď momentálne tie zárodky nevidíme. Otázka je, že kto by mohol byť v takej strane. Viete, kresťanskí konzervatívci sa ukázali ako dosť zraniteľní. To som v KDH videl, ako sa tí ľudia nechali oklamať a súhlasili s vecami, ktoré nás doviedli k pádu.

Sekulárni konzervatívci sú ešte zraniteľnejší, to je proste skúsenosť. Keď nemáte zakotvenosť vo viere a v učení katolíckej cirkvi. Nič proti poctivým protestantom či agnostikom, ale najväčšou zbraňou voči omylu je prepracované učenie katolíckej cirkvi, proste magistérium.

V kresťanskej strane, ktorá je verná kresťanským princípom, môžu byť ľudia, ktorí nie sú vo vieroučných otázkach úplne zajedno s ortodoxnými katolíkmi. Ale v hlavných politických otázkach by mali byť uzrozumení s tým, čo hovorí magistérium, inak sa tá línia začne rozkladať. V opačnom prípade som trochu skeptický. Samozrejme, ak majú trochu liberálnejší konzervatívci svoju vlastnú stranu, spolupráca s nimi je vítaná.

Andrej Kiska a jeho súčasné preferencie pohybujúce sa na hranici zvoliteľnosti, ste prekvapený?

Ani nie, veď liberálne médiá ho vyrábali, lebo ako prezidenta ho potrebovali. Dnes majú radšej PS, tak Kisku kritizujú, niekedy aj právom. Javí sa mi ako dosť pasívny politik, ale predtým mu to nikdy nevytýkali. Teraz idú trochu proti nemu, lebo majú lepšieho koňa.

A keď k tomu majú aj prídavok, kresťanskú demokraciu, ktorá v sebe nemá ani štipku bojovnosti proti liberalizmu, ktorá si sama nasadí náhubok dohodou o neútočení a kamaráti sa s Progresívnym Slovenskom, tak média to začali považovať za niečo ideálne.

Vyzerá to tak, že Hlina mení KDH na akýsi klon nemeckej CDU. Teda stranu s kresťanstvom v názve, ale inak ideologicky umiernene liberálnu, resp. centristickú stranu. Vyjde mu tento ťah? Priláka centristických voličov a dostane sa do parlamentu alebo odstraší konzervatívnych kresťanov a pohorí?

Niektorých odstraší a niektorých získa, to sa vlastne už stalo. V európskych voľbách KDH získalo svoj najslabší výsledok v histórii, čo sa prezentuje ako úspech.

Koho by ste volili?

Tie strany, o ktorých sme hovorili, ma ako voliča nelákajú. A o stranách ako KÚ alebo KDŽP neviem vôbec, čo s nimi bude. Považujem za trochu zbytočné o tom špekulovať. Najpravdepodobnejšia je možnosť, že si vyhliadnem konkrétnych poriadnych kresťanských kandidátov, pričom nebudem až tak veľmi hľadieť na politickú stranu, a tých zakrúžkujem. Existuje aj možnosť nevoliť. Môj hlas je len jeden z mnohých miliónov, dôležitejšie je moje publicistické pôsobenie.

— Peter Števkov

Prečo vznikol Denník S

Sme mladí ľudia, ktorí písanie chápu nie len ako spôsob vlastnej sebarealizácie, ale aj ako povinnosť voči vám ostatným. Nebudeme sa však stavať do nečitateľnej pózy, ale nahlas šíriť to, čo pokladáme za objektívne správne so zreteľom na náš hodnotový systém. Neromantizujeme si minulosť, ale nasledujeme pozitívny odkaz našich dejateľov či predkov, ktorí za náš spôsob života, vlasť a rodinu umierali a chceme našu domovinu odovzdať budúcim generáciám v ešte lepšom stave, než v akom sme ju našli. Čítajte viac...