Logo Dennika

Eduard Chmelár: Tento režim plodí fašizmus

Eduard Chmelár (Zdroj: SITA)

ROZHOVOR Proti vôli väčšiny nás dotiahli do NATO, nanútili divokú privatizáciu, rozbili fungujúce družstvá, rozkradli fabriky, predali našu spoločnú pôdu a hovorili si „demokratické sily“. V skutočnosti sú to gauneri, ktorí nás okradli o naše sny a postarali sa o to, aby ďalšia generácia na ne zabudla. Tak situáciu na Slovensku vidí politický analytik, bývalý prezidentský kandidát a zakladateľ strany Socialisti.sk Eduard Chmelár.

Prečo ste sa po neúspešnej kandidatúre na prezidenta rozhodli založiť novú stranu Socialisti?

Pretože ju nevnímame ako neúspešnú. Vniesol som do kampane obsah, ktorý väčšine kandidátov chýbal. Bojoval som v nerovnom boji, bez finančného pozadia, bez priazne médií, bez straníckej podpory, bez kúpených prieskumov a napriek tomu je výsledok porovnateľný s inými kandidátmi, ktorí mali k dispozícii státisíce eur. Bohaté pokladnice sme predčili nadšenými ľuďmi, boli sme féroví a transparentní. Ešte aj Transparency International, ktorej riaditeľ ma nenávidí, musela konštatovať, že som mal až dve tretiny financovania z drobných darov, čo bol celkovo najvyšší počet zo všetkých kandidátov.

Rozhodne sa nemáme za čo hanbiť. Ukázali sme, že máme čo ponúknuť a ďalej sme zvažovali, či je v politickom priestore na Slovensku dopyt pre autentickú ľavicovú stranu, ktorá sa nebude opierať o vyvolených zločincov, ale o obyčajných ľudí; ktorá nebude ľuďom rozdávať zvyšky po nenažraných oligarchoch, ale spravodlivo rozdelí spoločný majetok; ktorá nebude uprednostňovať biznis pred zdravým životným prostredím, ale bude prioritne riešiť klimatickú krízu a ktorá nebude zbrojiť, ale investovať do školstva, zdravotníctva a kultúry. Rýchlosť, s akou sa nám darí zbierať podpisy ukazuje, že takýto dopyt tu je.

Sám ste už viackrát tvrdili, že na Slovensku je priveľa politických strán. Vznik nových ohlásili Tomáš Drucker, Vladimír Mečiar. Špekuluje sa o strane Štefana Harabina. Naozaj si myslíte, že je ten správny čas zakladať ďalšiu?

Priznám sa, že som bol ten, koho museli presviedčať najdlhšie. Naozaj som nemal chuť ísť do ďalšieho únavného zápasu a po vyčerpávajúcej kampani v prezidentských voľbách som uvažoval o tom, že sa z politiky stiahnem. Presvedčili ma o tom najmä tí, ktorí ma dlhodobo a nezištne podporovali, stáli za mnou a dnes majú opäť chuť zabojovať naplno. No ešte dôležitejší moment bol ten, keď som si uvedomil, že nás čakajú najdôležitejšie voľby za posledných dvadsať rokov, že sa budú nanovo rozdávať karty na dlhé roky a že ľavica nesmie dopustiť, aby jej ušiel vlak.

Kto budú vaši spolupracovníci? Ktorí ľudia pôjdu s vami do nového projektu?

Idú so mnou takmer všetci ľudia, ktorí mi pomáhali v prezidentskej kampani a pribudnú medzi nich niektoré zaujímavé mená, ktoré sa však dozviete až po ustanovujúcom sneme. My sme demokratické hnutie, u nás to nefunguje tak, že Andrej Kiska povie vopred, kto bude predseda a podpredseda a Michal Truban s Miroslavom Beblavým si už delia vládne funkcie. Delia si kožuch z medveďa, ktorý ešte behá po lese. Je to smiešne a najmä predčasné.

Podporuje vás niekto finančne?

Naše politické hnutie bude financované rovnako ako prezidentská kampaň. Transparentne a z darov obyčajných ľudí. Teší nás aj prisľúbená podpora drobných podnikateľov, zvažujeme však prísnejšie pravidlá, aby sme sa nestali na niekom závislí. To je základ, bez toho to nemá zmysel.

Aké sú zatiaľ v skratke vaše politické priority, ktorými chcete osloviť svojich voličov? V čom sa ideologicky odlišujete od iných ľavicových alternatív? Napr. od Smeru?

Od Smeru sa odlišujeme najmä tým, že sme skutočne ľavicovým hnutím vznikajúcim zdola, a nie eseročkou oligarchov, ktorá svoju ľavicovosť predstiera. Z politologického hľadiska sa Smer ponáša skôr na konzervatívnu pravicu typu bavorskej CSU, než na západoeurópske sociálnodemokratické strany. Byť demokratickým socialistom však neznamená iba byť sociálnym, na prvom mieste je rovnosť. Sme určite radikálnejší ako Smer, no v zmysle dôslednejší. Socialisti sa nechcú vracať do minulosti, ale chcú prekonávať koristnícky kapitalizmus, ktorý vedie planétu do záhuby, demokratickejším, sociálne spravodlivejším a environmentálne stabilnejším systémom. Socialisti sú tí poslední, ktorí by chceli návrat nejakého autoritatívneho režimu, lebo naším cieľom je skutočná demokracia, oslobodenie človeka z moci politického i ekonomického útlaku.

Tento režim však nemá s demokraciou nič spoločné a plodí len koncentráciu moci, nespokojnosť a následne fašizmus. Proti vôli väčšiny nás dotiahli do NATO, proti vôli väčšiny nám nanútili divokú privatizáciu, proti vôli väčšiny rozbili fungujúce družstvá, proti vôli väčšiny rozkradli fabriky, proti vôli väčšiny predali našu spoločnú pôdu, proti vôli väčšiny nám nanútili tzv. šokovú terapiu transformácie ekonomiky, ktorá ožobráčila obrovské množstvo ľudí. A hovorili si „demokratické sily“. V skutočnosti sú to gauneri, ktorí nás okradli o naše sny a postarali sa o to, aby ďalšia generácia na ne zabudla, aby vymazali kolektívnu spomienku na to, čo sme v skutočnosti chceli. Zničili našu krásnu krajinu, spôsobili v nej taký rozvrat a chaos, aký nemá v našich moderných dejinách obdoby. Zjazvili jej tvár a kultúru takým spôsobom, akoby sa tadeto prehnali hordy barbarov. Nič tu nefunguje a ak funguje, tak nie vďaka, ale napriek týmto „reformátorom“. Vnútili nám tú najzhubnejšiu formu koristníckeho kapitalizmu a čudujú sa, že nám tu bujnie korupcia, organizovaný zločin a devastácia prírody, ktoré sú jeho systémovými súčasťami.

Aj preto budú socialisti bojovať za zlepšenie postavenia obyčajných ľudí, za ich lepšie životné a pracovné podmienky. Za to všetko, čo nám pred troma desaťročiami postupne vzali. Ale my si to vezmeme späť. Lebo skutočný pokrok nastáva až vtedy, keď sa zlepší život väčšiny ľudí, nielen privilegovaných elít.

Akých voličov chcete osloviť? Z ktorých častí spoločnosti chcete čerpať podporu?

Zameriavame sa na zlepšenie postavenia nízkopríjmových skupín – dôchodcov, robotníkov, mladých rodín s deťmi, zdravotne postihnutých ľudí. Z nášho programu však budú mať osoh všetci poctiví a čestní ľudia. Všetky ponovembrové vlády sľubovali podporu malým a stredným podnikateľom, ale neurobili pre nich vôbec nič. Náš program presunie podporu štátu od zahraničných investorov na stimuly pre domácich drobných podnikateľov.

Sú na slovenskej politickej scéne momentálne strany, s ktorými by ste si vedeli predstaviť spoluprácu? Alebo naopak sú také, s ktorými by ste nikdy nespolupracovali?

Takto vám to poviem: naším dlhodobým cieľom je zjednotiť ľavicu. A teraz nemám na mysli ani tak bratanie sa s nejakými stranami ako vytvorenie spoločnej platformy pre ľavicovo zmýšľajúcich ľudí. Na našej politickej scéne vidím niekoľko ľavicových politikov, ale nevidím tu ľavicové strany. Chcem takýchto ľavičiarov presvedčiť, že ich miesto je u nás. Sme ochotní spolupracovať len s tými, ktorí sa zaviažu zlepšiť nielen podnikateľské, ale aj zamestnanecké prostredie. S tými, ktorí sú pripravení prijať zákony, ktoré rozbijú technologické monopoly. S tými, ktorí presunú pomoc z nadnárodných koncernov k domácim malým a stredným podnikateľom. S tými, ktorí myslia v prvom rade na zlepšenie života tých najchudobnejších.

Socialisti nebudú nikomu pomáhať zlepšovať falošný imidž kapitalizmu s ľudskou tvárou. Nepoháňa nás žiadna nostalgia za bývalým režimom, naopak, budúcnosť nevidíme v štátnom dirigizme a byrokratizme, nepriaznivé dopady kapitalizmu chceme prekonávať rozširovaním netrhového sektora: vytváraním podmienok pre úverové zväzy, družstvá, neziskové banky, opensourceové softwarové projekty, subvencované kultúrne projekty, a to všetko sprevádzané znížením počtu odpracovaných hodín za tú istú mzdu. Autentická ľavica nie je charita. Autentická ľavica chce meniť systém na spravodlivejší a demokratickejší. My podľa neoliberálnych pravidiel nehráme. My chceme konečne zmeniť život na Slovensku pre bežných ľudí k lepšiemu.

Keď ste sa v roku 2015 pokúsili zaregistrovať hnutie SEN, nemali ste dosť platných podpisov. Ministerstvo vnútra vtedy uviedlo, že pri niektorých boli uvedené falošné či skartované občianske preukazy alebo išlo o neexistujúcich ľudí. Obávate sa, že by k takejto chybe mohlo prísť znova a čo sa proti tomu dá robiť?

Postup Kaliňákovho rezortu považujeme dodnes za politicky motivovaný. V tom čase ministerstvo vnútra nezaregistrovalo ani ďalšiu ľavicovú stranu, ktorú si chcel založiť bývalý vicepremiér Jozef Kalman, kým tri pravicové strany pustili ďalej. To, čoho sa Smer obáva najviac, totiž nie sú bezzubí liberáli, ale útok zľava, ktorý by mohol odhaliť to, čím Smer v skutočnosti nie je. Je to síce smutné, ale faktom je, že Smer zatiaľ nepovažuje ľavicové subjekty za partnerov, ale za konkurentov a skôr sa bude bratať s ultrakonzervatívcami ako so socialistami. Po skúsenostiach spred štyroch rokov som obozretnejší, ale obavy nemám. Doterajší vývoj petičnej akcie ukazuje, že podpisov bude viac než dosť, tým si buďte istí.

Aké ponaučenie ste si vzali z neúspechu hnutia SEN, ak teda vôbec nejaké?

Na prvom mieste to, že podpisov musíme mať oveľa viac ako je bežným zvykom, aby sme sa poistili. Ale v neposlednom rade aj to, že treba preverovať nielen hárky, ale aj spoľahlivosť ľudí.

Na webe vašej strany Socialisti.sk sa píše, že „nie je nereálne požadovať minimálnu mzdu vo výške 800 eur, ide len o to ako silná bude pozícia pracujúcich a organizácii, ktoré ich zastupujú“. Ako konkrétne chcú Socialisti posilniť túto pozíciu zamestnancov a zvýšiť minimálne mzdy?

Predovšetkým posilníme postavenie odborov. U nás sú odbory vo všeobecnosti veľmi slabé. Aj preto je úroveň miezd v porovnaní so západnou Európou veľmi nízka. Ak budete analyzovať kroky tejto vlády podrobnejšie, zistíte, že Robert Fico sa od neoliberálnej politiky priveľmi neodklonil. Rozdiel v porovnaní s pravicou je najmä v tom, že predseda Smeru vie predať nepopulárne opatrenia sociálne citlivejším jazykom. Na jednej strane je to umenie, ktoré sa treba od neho učiť, na strane druhej toto zapchávanie úst pracujúcej chudobe, keď sú robotníci, dôchodcovia či sociálne znevýhodnení vďační aj za almužnu, nás vzďaľuje od skutočného zlepšenia ich života. Máme spolu s Maďarskom najdlhšie nadčasy v Európe, no kým v Budapešti vypukli po presadení tohto opatrenia masové protesty, my sme premiérovi div nie ruku bozkávali za to, že nám zapchal ústa pár eurami navyše k výplate. Nečudujte sa, že sú ľudia naštvaní.

Veď sa tu porušujú všetky normy právneho štátu a inšpektoráty práce bezmocne krčia plecami. Tomuto médiá nevenujú toľko pozornosti ako Dúhovému pochodu. Toto si obhajcovia tradičnej rodiny nevšímajú tak ako potraty, hoci je to bieda, ktorá ohrozuje rodiny najviac. Toto Smer nerieši, len zmierňuje škody, hoci chápem, že chudobní sú vďační aj za túto neúprimnú predvolebnú charitu, lebo opozícia by im nedala už vôbec nič.

Aké sú predstavy hnutia Socialisti o smerovaní zahraničnej politiky SR?

Chceme vrátiť zahraničnej politike pojem „štátny záujem“. Doteraz sa totiž hovorilo len o našich medzinárodných záväzkoch, akoby naším jediným zmyslom bolo niekomu poslúžiť. Naším záujmom je žiť v mieri a priateľstve s každým, kto o to prejaví záujem. Preto chcem, aby bolo Slovensko mierovým štátom, ktorý dokáže využiť komparatívnu výhodu dobrých vzťahov s oboma stranami viacerých konfliktov a ponúknuť svoju pôdu na mierové rozhovory a diplomatické rokovania.

Vaši kritici o vás hovoria, že ste rusofil. Majú pravdu?

Žijeme v hysterických časoch plných predsudkov až šovinizmu, kedy sa každý prejav sympatií či skôr objektívneho nazerania na Moskvu nálepkuje ako rusofilstvo. Je to však len zlomyseľná nadávka. Dnes by predsa museli nazvať rusofilom aj francúzskeho prezidenta Emmanuela Macrona, ktorý volá po zlepšení a prehodnotení vzťahov s Ruskom. Oni by síce chceli, aby sa stokrát vyslovená lož stala pravdou, avšak môžem to zopakovať hoci aj tisíckrát: vždy som trval na tom, že naše záujmy sú európske, a tie budú vždy odlišné tak od amerických  ako aj od ruských. Bol som prvý, kto vystúpil na demonštrácii pred ruskou ambasádou proti anexii Krymu. Ale nebudem privierať oči nad tým, že USA sa zbavili takmer všetkých záväzkov v oblasti zbrojenia voči medzinárodnému spoločenstvu.

Áno, myslím si, že niektoré kroky Moskvy na medzinárodnej scéne sú triezvejšie ako kroky Washingtonu, dokonca som presvedčený, že nebyť ruskej zdržanlivosti, svet by bol už dávno zatiahnutý do nového globálneho konfliktu. To však neznamená, že som slepý a nevnímam znepokojujúci vývoj na ruskej politickej scéne. Ak by som to mal povedať priamo a stručne: nebojím sa Putina, ale toho, čo príde po ňom.

Ste známy odporca zbrojenia, vojenských konfliktov a roky vystupujete ako mierový aktivista. Aké kroky navrhujete v obrannej politike Slovenska?

Slovensko si musí predovšetkým vyjasniť, čo vlastne chce. Starý militaristický prístup, ktorý vyznávajú rôznorodí politici od Andreja Kisku až po Mariána Kotlebu znie, že musíme mať silnú armádu. Lenže to by sme sa uzbrojili k smrti a aj tak by to nestačilo. Problémom je, že naša armáda je budovaná podľa strategických plánov minulých vojen. Stále sa pripravujeme na vojny minulosti a prítomnosť (vrátane kybernetických hrozieb) nás vždy nepríjemne zaskočí. Kým si nezačneme klásť otázky ako pri iných rezortoch, či sú peniaze na obranu efektívne vynakladané a aké úlohy by mali naše ozbrojené sily reálne plniť, vždy to bude vyzerať tak, že pri brutálne vysokých nákladoch dosiahneme smutný kabaret. Treba otvoriť aj diskusiu, či pri dnešnom charaktere hrozieb potrebujeme klasickú armádu, či by sme sa nemali sústreďovať radšej na budovanie moderných a efektívnych poriadkových síl, ktoré budú lepšie slúžiť občanom napríklad pri živelných pohromách. Ak to neurobíme, budeme liať obrovské peniaze do čiernej diery a budeme živiť armádu, pri pohľade na ktorú je každému jasné, že nedokáže efektívne brániť územie Slovenskej republiky. A v neposlednom rade zdôrazňujem, že dnes potrebujeme peniaze akútne v zdravotníctve, školstve a možno najviac na riešenie klimatickej krízy. Nevstúpim do žiadnej vlády, ktorá by chcela naďalej zvyšovať zbrojenie.

Ako vnímate úniky z komunikácie Mariana Kočnera? Čo táto komunikácia hovorí o našom státe?

Ako oslabovanie právnej istoty. Únik informácií ešte nepomohol žiadnemu vyšetrovaniu a mám obavy, že toto nie je cesta ani k spravodlivosti, ani k demokracii, ale k prasprostej uzurpácii moci. A tí, ktorí sa už trasú, aby nahradili finančnú oligarchiu digitálnou, to veľmi dobre vedia. Väčšina ľudí v tejto spoločnosti už dávno vie aj bez zverejnených esemesiek, že Marián Kočner je gauner. Rovnako je nám jasné, že dnešná vládna koalícia funguje ako pololegálne spoločenstvo špinavých rúk, v ktorom je miera vydierateľnosti dôležitejšia ako vládny program. Ale nie je a nemôže byť jedno, akým spôsobom budú vinníci usvedčení a potrestaní za svoje zločiny. Pretože spravodlivosť nemôže nahradiť masový hnev rovnako ako súdy nemôže zastúpiť mediálny lynč. Marian Kočner sa predsa nenarodil s treťou Ficovou vládou. Ako mafián figuroval v mnohých podvodoch už od vzniku nezávislej Slovenskej republiky, vrátane kauzy Technopol, z ktorej ho omilostil prezident Michal Kováč. Mnohí sa však dnes tvária akoby bol Marian Kočner počas vlád Mikuláša Dzurindu či Ivety Radičovej ctihodný občan žijúci na lazoch bez mobilu. A práve tak sa dnes časť opozície a médií úpenlivo snaží, aby jediné, čo si pamätá verejnosť z kauzy Gorila, bolo Ficovo pitie coca-coly. Len hlupák dnes nevidí politickú účelovosť (mimochodom stále protizákonného) zverejňovania Kočnerových esemesiek. Vyzerá to tak, akoby si každý deň na rannej porade denníka N povedali: „Tak čo dnes zverejníme?“ Čo sa nám hodí, prirodzene. Keby išlo o spravodlivosť, ako ňou šermujú redaktori opozičných médií, tak by vyhodili na internet celých 600 strán, ktoré majú k dispozícii. Ale tu nikdy nešlo o spravodlivosť, ale o politickú manipuláciu, ktorá nemá so žurnalistikou nič spoločné.

Hoci je podstatou politiky udržať a vykonávať moc, je zásadný rozdiel medzi bežným oslabovaním protivníka a spochybňovaním samotných pravidiel hry. Náš tradičný zlozvyk ohýbať a prepisovať zákony či ústavu podľa aktuálnej potreby, toto temné dedičstvo neúcty k právu, si stále nesieme a prenášame z minulých režimov. A tak žijeme v spoločnosti, ktorá chce zverejňovať úplne všetko, no stále viac stráca schopnosť definovať práve to, čo by malo byť verejným záujmom. Akokoľvek vás to preto láka, akokoľvek vyzerajú bojovne naladení spojenci Andrej Kiska a Igor Matovič pred ministerstvom spravodlivosti revolučne a odhodlane, triezvo uvažujúci človek by mal odolať týmto praktikám, lebo z nich nič dobré nevyjde. Nielen na sociálnych sieťach, ale aj v reálnom živote sa vytvárajú akési spriaznené tlupy, ktoré proti sebe vystupujú s rovnakou vášňou a nenávisťou ako ľudoopi hroziaci navzájom ohlodanými kosťami vo Vesmírnej odysei Stanleyho Kubricka. Dnes je práve bleskurýchlosť prijímania a vysielania informácií, okamžitosť vynášania súdov niečím, čo z nás vytvára takýchto prehistorických barbarov.

Vy ste sa s ním niekedy stretli?

Nikdy. Ani s ním, ani s nikým podobným. Gauneri nepatria do môjho sveta. Skôr som prekvapený, koľko ľudí z politickej scény s ním udržiavalo kontakty, vrátane takých, o ktorých som mal… no, povedzme, že lepšiu mienku. Nerozumiem tomu a nevidím nijaký dôvod na to, aby sa čestný človek stretával s vykričaným mafiánom.

O čom podľa vás budú najbližšie voľby? Bude to práve prepojenie mafie a štátu alebo bude ťažisko niekde inde?

Opozícia sa samozrejme snaží, aby boli voľby o prepojení organizovaného zločinu so štátnou mocou, vládna koalícia sa bude usilovať presvedčiť o svojich úspechoch ako aj o tom, že niet lepšej alternatívy… Dôležité je niečo celkom iné. Súčasná situácia sa veľmi ponáša na atmosféru pred voľbami roku 1998. Proti sebe stoja dva silné bloky a každý z nich preháňa a démonizuje toho druhého. Voľby môžu vytvoriť aj patovú situáciu, keďže podľa súčasných preferencií nemá dosť na zostavenie vlády ani opozícia, ani koalícia – ak nechce byť závislá na Kotlebovi. Do hry sa navyše tlačí veľké množstvo nových strán, ktoré môžu výsledok zamiešať možno až šokujúcim spôsobom. V takejto situácii potrebujete triezvu silu, ktorá bude viac než jazýčkom na váhach. Som presvedčený, že bez politického hnutia Socialisti.sk sa dnes nepodarí vytvoriť politickú stabilitu po voľbách. Tvrdo na tom pracujeme.

— Tomáš Pilz

Prečo vznikol Denník S

Sme mladí ľudia, ktorí písanie chápu nie len ako spôsob vlastnej sebarealizácie, ale aj ako povinnosť voči vám ostatným. Nebudeme sa však stavať do nečitateľnej pózy, ale nahlas šíriť to, čo pokladáme za objektívne správne so zreteľom na náš hodnotový systém. Neromantizujeme si minulosť, ale nasledujeme pozitívny odkaz našich dejateľov či predkov, ktorí za náš spôsob života, vlasť a rodinu umierali a chceme našu domovinu odovzdať budúcim generáciám v ešte lepšom stave, než v akom sme ju našli. Čítajte viac...