Logo Dennika

Návrat Muftiho. Je to zlý vtip?

Vladimír Mečiar (Zdroj: SITA)

Stretnú sa pri pive Harabin, Mečiar a Lexa. Harabin hovorí, „ja chcem kandidovať na prezidenta!“ Mečiar mu na to odvetí, „tak ja založím stranu!“ A Lexovi nič iné neostáva len povedať – „ja vám to zaplatím!“ Nie, nie je to vtip. Ani námet na „béčkový“ slovenský film. Tak vyzerá realita roku 2019.

Osobnosti, o ktorých nás učili, že sú za zrodom súčasnej oligarchie, vraždou Remiáša, či únosom Michala Kováča mladšieho sa snažia o návrat do politiky. Je to však smutná výpoveď o tom, ako veľmi je slovenská politika personálne vyprázdnená.

Mečiar sa rozhodol vytiahnuť do boja proti všetkým. Jeho úmysel sa dá len tušiť. Keďže sa špekuluje o asistencii Ivana Lexu, motiváciou návratu do politiky môžu byť zrušené amnestie. Je tiež zaujímavé, že sa to deje v čase, kedy má Pavol Rusko a Marián Kočner „na mále.

Kočner asi nie nadarmo písal, že keď padne Smer, tak ich všetkých zavrú. Nehovoriac o tom, že „nové-slušné“ subjekty budú chcieť urobiť generálne čistky, v rámci ktorých uvidíme hon na čarodejnice. A bol by v tom čert, keby sa to netýkalo aj Mečiara a Lexu. Inými slovami, Slovensko sa chystá na zmeny, čo zákonite vyvoláva strach. A prvé výsledky strachu sú na svete.

Samotný Vladimír Mečiar vykročil do politiky spôsobom preňho typickým a teda boxersky. Na úvod rozdal rany na všetky strany. Skritizoval Smer za odovzdanie politickej moci do rúk oligarchom. Kým jeho súčasnú diagnózu opísal ako „chorobu z moci“, pri ktorej nemá dostatok sebareflexie. Andreja Danka napríklad kritizoval za koalíciu s Mostom.

Bývalý premiér ponúkol len veľmi abstraktný opis svojej strany, no je zrejmé, že sa bude pôjde o pro-národne orientovaný subjekt. Tým pádom ho môžeme zasadiť do konzervatívneho spektra. To sa v posledných rokoch triešti, nakoľko konzervatívny volič má k dnešnému dňu na výber z minimálne šiestich relevantných subjektov snažiacich sa ho osloviť. Bez strany Andreja Kisku, ktorá síce avizovala konzervatívne smerovanie, no nemá program, ktorým by ho potvrdila.

I keď Mečiarov návrat do politiky mnohým spôsobuje záchvaty smiechu, či husiu kožu, tak existuje ešte  skupina ľudí, ktorá si ho pamätá aj v dobrom. Či dokonca naň nostalgicky spomína. Mečiarovi sa musí uznať, že počas privatizácie štátny majetok rozdal do rúk Slovákom.

To sa nedá povedať o jeho nasledovníkoch, ktorí štátny majetok odpredali do zahraničia a to veľmi pokútnym spôsobom, viď. Slovenské elektrárne či Slovnaft. Zahraničné firmy následne často priviedli firmu do konkurzu, lebo sa obávali konkurencie.

Mečiar bol fantastický rétor a je mimoriadne inteligentný. To mu pomohlo vykľučkovať z káuz, z ktorých bol podozrivý. Preto si pri Mečiarovi mnoho ľudí môže povedať slávnu vetu vyslovenú Henrym Kissingerom: „Je to síce zm*d, ale je to náš zm*d.“

V prospech Mečiara tiež hrá aj katastroficky pôsobiaca personálna prázdnosť politických strán. V tej sa za nováčikov vyhlasujú snáď najväčší politickí matuzalemovia slovenskej politiky. Prázdna je aj ideová stránka týchto politických subjektov.

Subjektov, ktoré dnes neponúkajú nič okrem bohapustého populizmu vládneho typu: „chlieb a hry“ a opozičného populizmu typu: „hon na čarodejnice“. Ak teda Vladimír Mečiar vo voľbách uspeje, bude to maslo na hlave kompletne celej súčasnej politickej scény. Pretože v tom prípade by to znamenalo, že ostatné strany neboli schopné ponúknuť lepší program a hodnoty, ako 77-ročný expremiér s nejedným škandálom „na rováši“.

— Peter Števkov

Prečo vznikol Denník S

Sme mladí ľudia, ktorí písanie chápu nielen ako spôsob vlastnej sebarealizácie, ale aj ako povinnosť voči vám ostatným. Nebudeme sa však stavať do nečitateľnej pózy, ale nahlas šíriť to, čo pokladáme za objektívne správne so zreteľom na náš hodnotový systém. Neromantizujeme si minulosť, ale nasledujeme pozitívny odkaz našich dejateľov či predkov, ktorí za náš spôsob života, vlasť a rodinu umierali a chceme našu domovinu odovzdať budúcim generáciám v ešte lepšom stave, než v akom sme ju našli. Čítajte viac...