Logo Dennika

Palko: Dialóg nie je spásonosný. Liberalizmus a kresťanský konzervativizmus sú nezlučiteľné a vyhrá len jeden

Vladimír Palko (Zdroj: youtube.com)

ROZHOVOR Dnes sa štáty v Strednej Európe bránia pred ideologickou inváziou zo Západu. Tak ako sme boli v područí tankov z Východu a chceli sme sa z toho vymaniť, tak teraz sa bránime ideológii. Ľudia, ktorí hovoria o potrebe stále väčšej integrácie, si to neuvedomujú, tvrdí exminister vnútra Vladimír Palko, s ktorým sa Denník S rozprával aj o reakcii liberálneho prostredia na vydanie knihy Šiel som až na hranu: Liberál spovedá konzervatívca. Palko hovorí, že brutalita reakcie niektorých liberálov ho prekvapila.

Práve vyšla kniha Šiel som až na hranu: Liberál spovedá konzervatívca. Čo hovoríte na reakciu, ktorá sa vzniesla po vydaní tejto kolekcie rozhovorov medzi vami a novinárom Karolom Sudorom?

Kniha s Karolom Sudorom bola pre mňa ojedinelý zážitok. Považujem to za dobrý počin, lebo mi umožnila hovoriť o svojich myšlienkach a o tom, čomu verím, aj v prostredí, kde také myšlienky proste neprenikajú. Otázky totiž kládol novinár, ktorý sa sám označuje za liberála.

Sú tam detailne vysvetlené moje názory pre každého, kto ich chce poznať. Nevyhýbal som sa ničomu. Sudorovi som bol vďačný, že otváral otázky do detailov, nedal mi pokoj a išli sme až na najhlbšiu úroveň problémov a niekedy som sa pristihol, že som musel premýšľať , kde je pravda v úplných detailoch.

Na uvedení knihy Karol Sudor hovoril o útokoch, ktoré sa naňho zniesli za posledné dni. Niektorí liberáli mu nevedia prepáčiť, že vôbec urobil rozhovor s človekom, ako som ja, s konzervatívcom. Sudor hovoril o tom, že boli naňho veľmi ťažké, aj osobné a surové útoky na Facebooku. Boli to vyhrážky, veľmi zlé priania toho, čo by malo postihnúť jeho alebo jeho rodinu.

Aké?

Priali mu smrť, jemu a jeho rodinným príslušníkom. Som s ním v tejto chvíli solidárny.

Tento fenomén je na Slovensku v liberálnom prostredí nový, v Amerike však vyklíčil dosť dávno. Najextrémnejšia časť liberalizmu sú tí SJW (Social Justice Warriors), ktorí pripomínajú mladých komunistov z 30., 40. alebo 50. rokov. Sú tak presvedčení o svojej pravde a opovrhujú všetkými „reakcionármi“, že k nim pristupujú ako k ľuďom, ktorí nie sú hodní nejakého dôstojného prístupu.

Niekto to prirovnáva aj k inkvizítorom.

Táto subkultúra je určitým príznakom úpadku liberalizmu, lebo im to proste škodí. Nie všetci liberáli sú ochotní ísť do takýchto extrémnych postojov. Preto si myslím, že v Amerike asi opäť zvíťazí v prezidentských voľbách Trump.

A ten o tom aj sám hovorí. Že časť liberálov je tak extrémna, že zastrašuje voličov. Takýto fenomén SJW asi prichádza trochu aj k nám. To, čo sme zažili so Sudorom, je toho príznakom.

Pritom on vám tam protirečí, oponuje v názoroch, sporíte sa. Takže on spravil len to, že si vám dovolil dať priestor. A to je reakcia medzi komentujúcimi ohromne negatívna. Prekvapilo vás to?

Neprekvapilo ma, že mu to niektorí vyčítali, ale prekvapila ma brutalita. To som neočakával. Pred zrakmi verejnosti sa len odohrával ideový zápas, proste sme polemizovali, objasňovali a argumentovali. Zdôrazňujem, že moje postoje sú postoje normálneho katolíka. Opieram sa o oficiálne stanoviská katolíckej cirkvi. A pre niektorých liberálov je problém už len to, že vôbec umožnili diskusiu, v ktorej zaznievajú katolícke postoje. So Sudorom sme mali naplánované prezentácie knihy v kníhkupectvách Artfórum. Dve už prebehli veľmi úspešne v Bratislave a Žiline. Ale banskobystrické Artfórum prezentáciu zrušilo. Košické to tiež chcelo zrušiť, ale neskôr sa zase rozhodlo, že sa to bude konať.

Neukazujú tie reakcie, že diskusia prestáva byť možnou?

Až tak by som to neformuloval, ale istá skepsa je namieste. Viete, dialóg nie je spásonosný. Rozprával som sa o tom aj so Sudorom a zhodujem sa s ním, že ja som sa nestal ani trošku liberálnejším a on sa nestal konzervatívnejším. Dialóg nevyrieši konflikt ideových postojov. Liberalizmus a kresťanský konzervativizmus sú nezlučiteľné a budú na seba narážať, až kým sa ten zápas ideí nerozhodne.

Hovorím to úplne úprimne, aby sme sa nepreceňovali, že o výsledku toho zápasu rozhodne náš dialóg. Určite nie.

A čo rozhodne?

Rozhodne to, čo ďaleko presahuje nás ľudí. To je zápas pravdy a omylu. Čas to všetko ukáže. My dialógom nerozhodneme. Dialóg však umožňuje, že ten zápas zostane v istej civilizovanej rovine. Jednoducho, keď sa pozeráte do očí človeku, ktorý má vo všetkom opačné názory, tak v tej chvíli pocítite, že obaja ste ľudské bytosti. A to je ten prínos.

Kým sa ale ten zápas rozhodne, tak môže napáchať veľa škody.

Nepochybne. A proti tomu treba bojovať. Je čas pripraviť si stratégiu do pomerov, keď politika zhrubla. Nemali by sme zhrubnúť aj my. Máme svoju skúsenosť zo zápasu tajnej cirkvi za komunizmu. Svoje postoje by sme mali hovoriť veľmi jasne a zároveň pokojne.

Z krátkodobého hľadiska by sa nedalo povedať, že rozhodnú peniaze? Kto má podporu korporácií, kto má väčšiu silu v médiách?

Iste, peniaze sú skôr na strane našich názorových oponentov. Ale to, čo nás môže povzbudiť je, že ani tie veľké peniaze, ktoré sú proti nám, nás nevedia zadláviť. Takže sa pozerám celkom optimisticky do budúcnosti.

Ako hodnotíte rozpad Bloku zmeny? Alojz Hlina prirovnal Kisku k Harabinovi, keď povedal, že v skutočnosti sa exprezident spájať nechcel. Nepripomína to trochu ten boj medzi umiernenými konzervatívcami a tými radikálnejšími, ako sú Harabin a Kotleba?

Aby sme sa nedopustili omylu pri takomto pomenovaní situácie. Voliči KDH sú predsa v priemere konzervatívnejší kresťania ako voliči Harabina. Publicista Matej Gašparovič upozornil na Postoji, že tí liberálni kresťania sú skôr voliči Harabina a Kotlebu.

Volič KDH je v priemere konzervatívnejší, akurát má smolu, že má v čele človeka, ktorý to ťahá k liberálnemu kresťanstvu. Niektoré prieskumy o ochrane života a rodiny toto ukazujú.

Podľa toho prieskumu boli najkonzervatívnejší voliči strany Za ľudí…

Áno, ale dajme tomu, že môže tam byť nejaká štatistická chyba. Ale nechcem sa odvolávať iba na jeden prieskum. Nezdá sa mi však, že kresťanskí voliči, ktorí volia terajšiu, nazvime to demokratickú opozíciu, sú liberálnejší. Oni sú len ľudia mäkšej interakcie.

Voliči tvrdšej interakcie volia Kotlebu a Harabina. Ale to neznamená, že sú konzervatívni v otázke ochrany života a rodiny. Len tam dochádza k tomu paradoxu, že Kotleba aj Harabin sa snažia niekedy o takýto imidž, že sa takto prezentujú. V tom je určitá zrada.

Je to teda celé obrátené.

Konzervatívnejší voliči volia opozičných lídrov, ktorí sú liberálnejší. Voliči Harabina a Kotlebu, ktorí zďaleka nie sú takí konzervatívni, volia týchto dvoch, ktorí sa teraz snažia o konzervatívny imidž. Je to určitý rozpor, ktorý musíme mať na pamäti.

Prekvapilo vás, že veľká predvolebná koalícia opozičných strán nevznikla?

Myslím si, že nie. Je tam proste príliš veľa kontroverzných prvkov. Niektorí tí lídri už dlho robia politiku, ktorá je dosť deštrukčná a šíria nepokoj, namiesto vízie pokojného budúceho vývoja Slovenska.

Kotleba sa teraz spojil so štyrmi stranami, medzi nimi aj s kresťanskou KDŽP, čo na to hovoríte?

Ešte k Harabinovi a Kotlebovi. Spojenie Kotlebu a Harabina som neočakával, pretože každý z nich má svoje vlastné ambície. Okrem toho, Harabin na sebe nemá to podozrenie z príklonu k fašizmu. Harabin vie, že jeho účasť v hypotetickej vláde by nespôsobila medzinárodný rozruch a škody pre Slovensko z medzinárodného hľadiska, keďže jeho v zahraničí nepoznajú.

O Kotlebovi sa naopak píše, že je extrémista. A nejakých fašistov tam má určite, aj keď by sme boli voči nemu samotnému miernejší. Harabin toto vie a nechce si brať ďalšie nové bremeno.

Ale s Kotlebom by mal zaručený vstup do parlamentu. Teraz však má riziko, a nie malé, že sa nedostane.

Tak on predpokladá, že zúročí svoj výsledok z prezidentských volieb, ktorý bol celkom dobrý. Čiže možno očakávať nárast o pár percent, ale zákaz o zobrazovaní prieskumov 50 dní pred voľbami mu môže spôsobiť problém.

Inak ten vzťah Harabin a Kotleba je zvláštny. Oni hovoria podobné veci, ale od seba sa líšia. Kotleba má síce mnohé princípy veľmi zlé, ale má nejaké princípy. Harabin nemá absolútne žiadne princípy, ani identitu. To je človek, ktorý dokáže ignorovať, že včera robil presný opak toho, čo hlása dnes. A taký je celý život. A je otázka pre Slovensko, prečo mu to tak dlhodobo vychádza?

A to KDŽP?

Všimnime si jednu vec. KDŽP verejne podporovala Harabina v prezidentských voľbách. Aj preto, lebo pán farár Marián Kuffa vydával signál, že ho podporuje. A KDŽP to kopírovalo a preto som nemohol vtedy prijať ponuku kandidovať za nich do európskych volieb.

Predpokladám, že KDŽP si už vyhodnotilo, že síce podporovali Harabina, ale ten, čo sa týka budúcich parlamentných volieb, o nich neprejavil ani najmenší záujem. Predpokladám, že aj Marian Kuffa si to všimol.

A mňa to teda neprekvapuje, lebo Harabin je dvojtvárny. On sa snaží v podstate na poslednú chvíľu mať aj kresťanský imidž, ale vie, že priťahuje i veľa bývalých komunistov. Pre nich predstavuje typ úspešného politika, ktorý bol v komunistickej strane a vie sa presadiť aj v nových pomeroch. Harabin to tiež nebude preháňať s tým kresťanským imidžom.

Takže Kotleba je pre KDŽP skôr z núdze cnosť?

Skôr mi to tak vychádza.

Rôzne kuloárne informácie hovoria, že farár Kuffa všetko v KDŽP ovláda. Lenže naopak zaznieva názor, že to spojenectvo s Kotlebom bolo spravené za jeho chrbtom a prekvapilo aj jeho.

V diskusných príspevkoch, ktoré čítame pod článkami, to mnohí ľudia hovoria a ťažko mi je to hodnotiť, detaily nepoznám. V každom prípade ale zmluva medzi KDŽP a Kotlebom predstavuje určitý problém pre kresťanov, podobne ako predstavovala problém dohoda medzi Alojzom Hlinom a progresívcami.

Obidve tieto zmluvy považujem za jeden nešťastný fenomén, ktorý tu prebieha desaťročia a to je ten, že kresťanov si tu vlastne rozoberajú dva protipóly. Jedným pólom je to liberálne Slovensko, a druhým je ten presudokonzervativizmus, ktorý pred rokmi prezentoval Mečiar, Slota, Fico, a teraz Harabin, Kotleba atď.

Jedni aj druhí presviedčajú kresťanov, že sú tu len dve cesty, tomu sa hovorí binarizácia. Toto slovíčko použil jeden redaktor Denníka N nedávno, keď hovoril o potrebe binarizovať. Proste presvedčiť všetkých ľudí, že tu sú len dva tábory a iná možnosť nie je.

A toto je pre slovenské politické kresťanstvo zničujúce, lebo kresťania sa stávajú menšinou v dvoch politických táboroch, v ktorých dominujú iné, nekresťanské názory, teda sú bez vlastnej identity. Roky hovorím, že samozrejme nie všetci kresťania budú v jednej strane. Ale určité jadro by malo byť treťou politickou silou, ktorá môže prípadne spolupracovať s jedným alebo druhým, ale musí mať svoju identitu a musí si ju budovať.

Máme 30 rokov po revolúcii. Odkiaľ teraz prichádza ohrozenie slobody?

Jedno ohrozenie prichádza skôr zo Západu a to je ohrozenie liberalizmom. Neuznáva sa výhrada svedomia pre konzervatívnejšie zmýšľajúcich ľudí, ktorí sú nútení, aby vo svojej práci išli proti svojmu svedomiu. Hrozí im, že prídu o zamestnanie, niekedy aj o osobnú, fyzickú slobodu.

Ale v súvislosti s tou dnešnou situáciou, špeciálne na Slovensku, rozmýšľam o ohrození, ktoré vzniká vo vnútri človeka. Ako je možné, že sa kresťania ocitli po 30 rokoch v takejto situácii? Sú nešťastní zo svojich politických lídrov a to platí v mnohých stranách, kde sa kresťania angažujú.

Pritom nie je tu žiadna ŠtB, nie sú tu sovietske tanky, ktoré by bránili slobode. Mnohí ľudia si postavili úplne nerealistické ciele a vízie o tom, čo sú schopní za tých 30 rokov dosiahnuť. Tiež veľa premýšľam v súvislosti s výročím najmä o tom, čo je ten odkaz novembra dnes.

Veľa sa spomína, aké to bolo, že to bolo dobré a ja sa 30 rokov teším, že padol komunizmus. Ale vidím, ako určité ľpenie na schémach, ktoré zodpovedali situácii pred 30 rokmi, spôsobuje, že niektorí ľudia nedokážu vnímať realitu. A to sa týka aj ľudí, ktorí sa k novembru hlásia.

Vtedy to bolo tak, niektorí ľudia boli činorodí, vzchopili sa a povedali, aká je pravda. Že komunizmus je duchovne v troskách a že tu treba niečo iné. A siahli sme k modelu západnej parlamentnej demokracie. Tá sa ukazovala dlhodobo ako úspešná.

Čo sa pokazilo?

To ľpenie nám teraz bráni vidieť to, že aj Západ s veľkým Z, ktorého sme súčasťou, má svoje problémy. A stále si len opakovať, že Západ všetko robí dobre, je chybné. Pretože vidíme, že výsledky predsa nie sú vždy dobré, stačí otvoriť oči. Tak vysoký nárast napätia medzi Západom a Ruskom nebol žiadnou historickou nevyhnutnosťou.

Západ ako prvý ťahal bielymi figúrkami pokusom o bezbrehé rozširovanie NATO, Rusko odpovedalo čiernymi. Neospravedlňujem ho tu teraz, ale Západ robil prvé ťahy. Prišiel protiťah s anexiou Krymu a Západ už nevie svoj ďalší ťah spraviť. Prezident Macron mal pred dvomi týždňami zásadný rozhovor, kde povedal veľmi kritickú frázu – že NATO je v stave klinickej smrti. Ja by som toto nebol schopný až tak povedať, ale toto povedal Macron.

Je to nejaký Putinofil? To je práve to ľpenie na starých schémach. V podstate Macron hovoril o tom, že NATO si naozaj hľadá svoju identitu a zatiaľ ju nevie spoľahlivo nájsť. A pokiaľ NATO bude hovoriť, že politika Ruska je dôvod na predlžovanie existencie NATO, tak potom tam nájdeme v minulosti rozpory, že to nesedí. To napätie vzniklo kvôli niečomu inému. Kvôli nerealistickému rozširovaniu NATO.

Vodcom NATO sú samozrejme USA, ktoré robili nejakú politiku na Strednom východe, ktorá ho rozvrátila a spôsobila imigračnú krízu a my jej čelíme. My platíme za to, tie milióny utekajú sem a nie za Atlantik.

Vstúpili sme do iného hospodárskeho systému, ktorý tiež prežíva nejakú krízu. Bolo tu zavedenie eura, ktoré je tiež čisto politický projekt. My sme to nespôsobili, pritom naša dlhová situácia nie je zďaleka taká zlá ako niektorých iných krajín, kde komunizmus nikdy nebol.

Je tu ďalšia vec, ktorú niektorí ľudia, ktorí chvália (správne) november, dnes nevnímajú. Stále vidíme kontúry železnej opony, ale úplne inak, ako pred 30 rokmi.

V akom zmysle?

Dnes sa štáty v Strednej Európe bránia pred ideologickou inváziou zo Západu. Tak ako sme boli v područí tankov z Východu a chceli sme sa z toho vymaniť, tak teraz sa bránime ideológii. Všetky štáty na východ od železnej opony majú manželstvo muža a ženy. A chránia si ho zákonmi. Všade na západ od bývalej železnej opony majú manželstvo aj pre páry rovnakého pohlavia. A prichádza genderová ideológia.

A toto si neuvedomujú ľudia, ktorí hovoria o potrebe stále väčšej integrácie. Už sme v EÚ a NATO pomaly jednu generáciu. Ale stále sa opakujú heslá o stále ďalšej integrácii. Pritom sa už dávno bránime v tých etických a kultúrnych veciach.

Toto je pre nás poučenie a odkaz novembra do dnešných dní. Vždy musíme pomenovať pravdu a začať riešiť problémy. A nie povedať, všetko by bolo v poriadku nebyť populistov a extrémistov alebo ruskej propagandy. To všetko existuje, ale nevytvárajú tie problémy. Oni ich len využívajú. Všetky tieto príčiny nárastu populizmu extrémizmu by sme mali uznať a mali by sa riešiť.

— Peter Števkov

Prečo vznikol Denník S

Sme mladí ľudia, ktorí písanie chápu nie len ako spôsob vlastnej sebarealizácie, ale aj ako povinnosť voči vám ostatným. Nebudeme sa však stavať do nečitateľnej pózy, ale nahlas šíriť to, čo pokladáme za objektívne správne so zreteľom na náš hodnotový systém. Neromantizujeme si minulosť, ale nasledujeme pozitívny odkaz našich dejateľov či predkov, ktorí za náš spôsob života, vlasť a rodinu umierali a chceme našu domovinu odovzdať budúcim generáciám v ešte lepšom stave, než v akom sme ju našli. Čítajte viac...