Logo Dennika

SME prekročilo červenú líniu: Normalizuje pedofíliu

Ilustračný obrázok (Zdroj: )

Mienkotvorný denník SME spustil v pondelok rozsiahlu kampaň s cieľom relativizovať jednu z najhorších deviácii, akú si dokáže ľudská myseľ predstaviť. Téme sexuálnej náklonnosti voči deťom nevenoval bezvýznamný stĺpček, ale hneď niekoľko článkov štylizovaných do podoby, ktorá nahnevala značnú časť verejnosti a oprávnene vyvolala otázky, kde a či vôbec sa liberálne ťaženie za búranie morálnych hraníc zastaví.

Ako platforma pre vcítenie sa redakcie do sveta pedofilov poslúžil článok v podobe rozhovoru s českým učiteľom a správcom internetovej stránky československej pedofilnej komunity.

V interview sa pedagóg hneď na úvod zdôveril, že čakal 6 rokov na to, aby mohol dievčatku, do ktorého sa zamiloval, vôbec vyznať lásku, keď mala 10-11 rokov.

Predsudky voči pedofilom vraj jemu a komunite „veľmi krivdia“ a v takto naladenej spoločnosti sa „im nežije dobre.“

V práci s deťmi problém nevidí, nakoľko je takýto druh zamestnania pre ľudí s jeho sexuálnymi preferenciami vraj vhodný. A dodáva, že by žiadnemu dieťaťu neublížil, nakoľko si uvedomuje spoločensky škodlivý dosah prípadného zneužitia.

Boj za našu novú vec

Na podporu naratívu, ktorý rozhovor nastolil, vyrazila hneď trojica ďalších redaktorov, čím podčiarkla, že v postoji k tejto citlivej záležitosti panuje redakčný konsenzus a že nešlo o pomýlenú iniciatívu ojedinelého novinára.

Podľa zástupcu šéfredaktorky SME Jakuba Fila, je uvažovanie nad týmto pedofilným učiteľom „jednou z najväčších skúšok miery akceptácie pre inakosť.“

V podobne patetickom duchu sa vyjadril aj redaktor Roman Cuprik. „Človek má pri nej (pedofílii, pozn. red.) rovnaké pocity zamilovanosti ako heterosexuáli k opačnému pohlaviu a homosexuáli k rovnakému pohlaviu,“ napísal redaktor.

Zuzana Kovačič Hanzelová, ktorá je v sexuálnej problematike zvyčajne tak precitlivená, že by po letmom pohľade kolegu do jej dekoltu napísala 17 rozhorčených článkov o sexizme a patriarcháte, sa tiež nenechala zahanbiť.

Namiesto okamžitého hnevu podľa nej musíme o tejto téme „čítať s porozumením“. Hoci len niekoľko dní predtým sa na sociálnej sieti pozastavovala nad medializovaným vzťahom 40-tnika, českého speváka Bohuša Matuša, a 16 ročnej Lucie. Vraj „to nie je normálne a treba o tom hovoriť,“ napísala na margo vysokého vekového rozdielu exmoderátorka RTVS.

Niekoľko mesiacov predtým navyše implicitne obvinila z pedofílie aj istého školníka, ktorý sa pre bulvár Nový Čas nechal počuť, že radosť v živote mu robia aj „jeho deviatačky,“ čím narážal na vlastné dcéry a nie so sexuálnym podtónom na cudzie žiačky, ako sa mylne domnievala.

Toľko k zvláštnostiam ohľadne osobnej integrity pani Kovačič Hanzelovej.

Overtonovo okno

Či už nevedome alebo vedome sa redaktori denníka SME stali súčasťou pozoruhodného spoločensko-psychologického fenoménu s názvom Overtonovo okno. Ide o technológiu zmien v spoločnosti, ktoré po prvý raz systematicky popísal americký výskumník Joseph Overton.

V skratke ide o to, že pomocou niekoľkých a na seba nadväzujúcich krokov sú iniciátori istého morálneho posunu schopní verejnosti nanútiť postoj, ktorý by ešte donedávna považovala za neakceptovateľný.

V minulosti predstavoval takúto radikálnu zmenu napríklad inštitút adopcie dieťaťa pre homosexuálne páry. Dnes je to spomínaná pedofília, mnohoženstvo či eutanázia relatívne zdravých jedincov. Menovaný proces prebieha nasledovne.

V prvej fáze pootvárania pomyselného Overtonovho okna treba ľuďom zdôrazniť, že daná záležitosť je síce neprijateľná, ale treba o nej hovoriť.

V druhej sa téma posúva z roviny absolútne neprijateľného konania do iba radikálneho. V nej sa posvätí tým, že o nej možno hovoriť vedecky a bez predsudkov.

V nasledovnej fáze sa zväčša objaví eufemizmus odstraňujúci negatívne asociácie spojené s pôvodným výrazom a vec sa posúva z radikálneho pásma do teoreticky možného.

Krok číslo 4 je charakteristický tým, že takéto konanie je po dávke vycibrenej mediálnej propagandy vlastne racionálne. Napríklad, pedofília je normálna a tak ako heterosexualita si zaslúži istú ventiláciu – napríklad sexuálne hračky s detskou tematikou, regulovaná detská pornografia a zníženie veku pre povolenie sexuálneho styku (vo Francúzsku ministerka už v roku 2017 vravela o hranici 13 rokov).

V predposlednej fáze sa záležitosť posúva do hlavného prúdu a jej normalizácia je podporená populárnym obsahom a napríklad historickými osobnosťami, ktoré, povedzme, obcovali s maloletými.

Vo finálnej fáze sa dostávame do roviny, kedy sa predmet pohýna cez rôzne lobistické skupiny do aktuálnej politiky a stáva sa úplne alebo čiastočne súčasťou účinnej legislatívy.

V zahraničí sú už ďalej

Vráťme sa však späť k podstate veci. Pokiaľ sa pýtate, k čomu má takéto otváranie Pandorinej skrinky a obrusovanie hrán pri pedofílii smerovať, napomôcť môže pohľad do cudziny, kde sú v normalizácii tabuizovaných tém už tradične o čosi ďalej.

Namiesto hypotéz sa teda rovno presuňme k príkladom.

Na celosvetovom známom rečníckom fóre TEDx na tému pedofílie prednášala v roku 2018 aj Mirjam Heine z univerzity vo Würtzbergu v Nemecku. Táto sexuálna úchylka je podľa nej „prirodzená a nemenná.“

Profesor Milton Diamond z Havajskej univerzity a jeho tím zase prišli s tvrdením, že detská pornografia môže byť v istom kontexte pre spoločnosť prospešná, pretože „potencionálni násilníci ju použijú ako náhradu za sex proti vôli detí.“

V podobnom zmysle sa vyjadruje aj množstvo jeho kolegov z akademickej obce ako napríklad Hubert Van Gijseghem či Vernon Quinsey, obaja pôsobiaci v Kanade. Gro argumentácie možno zhrnúť tak, že pedofília je podľa ich názoru sexuálna orientácia ako každá iná a netreba ju liečiť. Podobné formulácie možno nájsť aj v Harvard Health Publications z roku 2010.

V marci 2019 boli na najznámejšom internetovom nákupnom portáli, Amazon, dostupné sexuálne bábiky vyslovene určené pedofilom. Predajca pri nich potencionálnym záujemcov na dôvažok sľuboval „diskrétne doručenie.“

Podobný návrh ventilácie deviantného sexuálneho pudu je koniec koncov vlastný aj redaktorom SME. Preto pripomenuli, že v kruhoch pedofilov sa napríklad vedie debata o legalizácii niektorých druhov detskej pornografie. Zatiaľ sa spomína napríklad kreslené porno či sexuálne poviedky, v ktorých figurujú deti.

O čo redaktorom ide?

V časoch, kedy investigatívna novinárka Markízy Kristína Kövešová odhalila v reportážnej sérii skutočnosť, že problém s pedofíliou v tej najzávažnejšej podobe, je aj v našich končinách enormný, sa SME ubralo presne opačnou cestou.

Výsledok ich presvedčenia by sa dal zhrnúť do myšlienky, že pokiaľ pedofil nezneužije dieťa, je vlastne úplne normálny jedinec. Takéto uvažovanie má ale početné trhliny a ignoruje skutočnosť, že pedofília je súbor chorých myšlienok a činov, ktorý sa nedá účelovo rozporcovať.

Začína to fantazírovaním o vašej 8 ročnej dcérke na kúpalisku v plavkách, pokračuje autoerotikou pri porne s maloletými, cez podozrivé verbálne narážky či dotyky a končí tými najbrutálnejšími zverstvami vymykajúcimi sa chápaniu bežného človeka. Hľadať v tomto balíku silou-mocou niečo dobré, je ponižujúce rovnako ako hrabať sa v kope maštaľného hnoja.

Pri nadpráci, ktorú SME pre deviantov predviedlo, je tiež potrebné čítať medzi riadkami a vypozorovať trend. Ten smeruje k tomu, že skôr alebo neskôr k istým ústupkom voči pedofilom príde. Keď vám teda o pár desaťročí príde z činov pedofilov, ktorých mimochodom viac ako samoregulácia brzdí vidina extrémneho trestnoprávneho postihu a doživotného spoločenského vylúčenia, nevoľno, nezabudnite, kto stál na začiatku príbehu.

Buďme na pozore

Pokiaľ by sme aj kolegom z brandže dôverovali, že ich úmyslom nebolo problematiku priamo obhajovať, ale iba predostrieť v inom svetle, stále platí, že takto prejavenú dôveru vždy liberáli využijú ako odrazový mostík pre propagáciu nových a nových zvráteností a ako kladivo na rozbitie doterajšieho spoločenského poriadku.

Preto je na mieste byť opatrný. Liberálna, či presnejšie, postliberálna myseľ totiž nepozná pevné štandardy, podľa ktorých uvažuje a koná, ale na svoj osobný piedestál stavia pramočiary pokrok ako hodnotu samú o sebe. S tým úzko súvisí priznávanie práv „na počkanie“ komukoľvek s cieľom ľahko si vo vlastných očiach dobiť morálny kredit. Čo je veľmi výbušná zmes.

Pojem hranica je pre slovník týchto ideológov častokrát neznámy a pokiaľ platí, že keď človek veľmi chce, ospravedlní naozaj čokoľvek, máme sa v budúcnosti na čo „tešiť“.

— Tomáš Dugovič

Prečo vznikol Denník S

Sme mladí ľudia, ktorí písanie chápu nielen ako spôsob vlastnej sebarealizácie, ale aj ako povinnosť voči vám ostatným. Nebudeme sa však stavať do nečitateľnej pózy, ale nahlas šíriť to, čo pokladáme za objektívne správne so zreteľom na náš hodnotový systém. Neromantizujeme si minulosť, ale nasledujeme pozitívny odkaz našich dejateľov či predkov, ktorí za náš spôsob života, vlasť a rodinu umierali a chceme našu domovinu odovzdať budúcim generáciám v ešte lepšom stave, než v akom sme ju našli. Čítajte viac...