Logo Dennika

Násilie je vraj slovenský folkór. Feministky využívajú vraždu Macákovej na zbieranie bodov

Ilustračná fotografia (Zdroj: Pixabay.com)

Napísať po brutálnej vražde mladej modelky, lektorky a umelkyne komentár kritizujúci feminizmus je dobrovoľným uviazaním si slučky okolo krku. A autor si je tohto rizika vedomý. No napriek tomu je potrebné ho podstúpiť a nemlčať. Z úcty k sebe samému, ale aj ostatným mužom, z ktorých sa čarovaním s pojmami, ako patriarchát či štrukturálne násilie, paušálne vytvárajú časované bomby s jedinou špecifickou funkciou – ubližovať.

Keď som sa dozvedel o utrpení Violy Macákovej, na prvý pohľad sympatickej a dobrosrdečnej ženy, zmocnili sa ma dve emócie. Prvou z nich bola zlosť nad beštialitou činu v kombinácii s mojou schopnosťou inovovať slovník slovenských vulgarizmov a tou druhou bol údiv. Údiv nad tým, aké myšlienkové pochody dokáže naštartovať jeden izolovaný skutok, o ktorom dovedna nevieme absolútne nič.

Ak sa mýlim a slovenské feministky sú tri kroky pred vyšetrovateľmi a spoza počítača odhalili zložitý spoločenský vzorec, ktorý viedol k Violinej smrti, hlboko sa ospravedlňujem (a vopred aj za tento možno nemiestny cynizmus).

Od zverejnenia prípadu totiž vzniklo viacero textov s jedným spoločným menovateľom. Ak vás s ich úryvkami oboznámim, možno sami prídete na to, akým.

Násilie je vraj náš folkór

Europoslankyňa Lucia Ďuriš-Nicholsonová sa na svojom Facebooku napríklad zamyslela, či „tento čin súvisí s celkovou ľahostajnosťou našej spoločnosti voči násiliu na ženách“.

„Áno, to, čo sa stalo Viole Macákovej je aj dôsledkom toho, že násilie páchané na ženách neberieme vážne,“ nechala sa pre zmenu v SME počuť Soňa Jánošová. Zároveň dodala, že „krv na rukách“ majú aj konzervatívci ako odporcovia Istanbulského dohovoru a takéto násilie sa vraj dnes „normalizuje“.

Celkom očakávane situáciu okomentovala aj bývalá tvár verejnoprávnej televízie Zuzana Kovačič Hanzelová. „My tu zatiaľ diskutujeme o obrovskej hrozbe dženderizmu Istanbulského dohovoru, zatiaľ čo tisíce žien sa pri rodovo podmienenom násilí ani nemajú na koho obrátiť,“ napísala včera na sociálnej sieti.

Skutočná gradácia však prišla s transexuálkou a známou dídžejkou Matiou Lenickou, alias B-complex. Pokiaľ ste to totiž nevedeli, „žijeme v krajine, kde sa domáce násilie zamieňa s folklórom“.

Oné vyvrcholenie ale nastalo až so zamyslením blogerky a autorky Denníka N, Lucie Mrázovej, ktorá publikuje pod pseudonymom Lucia Yar. Dávajte pozor. Po 30 rokoch slobody sa vraj „reálne nezaujímame ani o „silnú” polovicu obyvateľov“ a na margo vraždy dodala, že „presne o tomto je Istanbulský dohovor“.

Pokiaľ stále tápate, čo za spoločný menovateľ sa tu má skrývať, dalo by sa to zhutniť nasledovne: Násilie je imanentnou súčasťou mužskej DNA, výber našich obetí je rodovo podmienený, spoločnosť nám v činoch na vyšších stupňoch riadenia nedokáže zabrániť, a preto treba prijať Istanbulský dohovor (ak som to prehnal, opäť sa ospravedlňujem, no snažím sa v dramatizácii dobiehať horeuvedené kolegyne).

Hejt nie je cesta

Viac či menej takto vyzerajú myšlienkové pochody ľudí, ktorí za iných okolností volajú po väčšom kritickom myslení, neuplatňovaní princípu kolektívnej viny a potrebe argumentačnej vycibrenosti.

Rozumiem aktuálnemu strachu, ktorý tieto úvahy poháňa, túžbe presunúť problém z individuálnej roviny na kolektívnu, ktorá sa ľahšie reguluje a možno aj vášmu presvedčeniu, že primitívne zvieracie pudy násilníka skrotíte nejakým lajstrom, ale nerozumiem jednému.

A to tomu, že ani za bežných okolností a v časoch bdelej mysle tieto pochody neopustíte a neuvedomíte si, že súčasťou problému malej vojny medzi pohlaviami (ak niečo také vôbec existuje), ste aj vy.

Ako muža, ktorý sa necíti byť latentným predátorom, ma toto vaše skratkovité uvažovanie uráža. A som si istý, že aj ostatných chlapov, ktorým sa z činu proti Viole Macákovej obracia žalúdok a ktorých je drvivá väčšina. A to aj napriek vašej snahe tento pomer šialeným spôsobom prekresliť.

K lepšej spoločnosti neprispievate

Na vašu hru o tom, ktoré pohlavie je väčší martýr a ktoré robí viac takých či onakých skutkov, pristúpiť nemienim, ale ráčim vám pripomenúť toto. Sú to väčšinou muži, ktorí teraz pracujú vo dne v noci na tom, aby tohto netvora dostali. Práve muži ho budú zatýkať a možno mu aj mimo konvenčných metód vypočúvania dávať najavo, že tieto činy nestrpíme (ak viete, čo tým myslím). A verte či nie, tiež to budú muži z radov bacharov a spoluväzňov, ktorí mu pobyt za mrežami znepríjemnia.

Zrejme sa tomuto vysmejete, ale muži vo všeobecnosti nie sú neohrození. Máme svoje slabé chvíľky. Stereotypné predstavy o našej úlohe v spoločnosti, ktoré nás dostávajú pod tlak. Väčšie riziko fyzického utrpenia ako ženy. Badateľnejšie sklony k samovraždám, bezdomovectvu, pracovným úrazom a nevýhodné postavenie z titulu pohlavia v mnohých XY prípadoch z bežného života, ktoré vás ani len nenapadnú.

No chápeme, že mnohé tieto záležitosti majú koreň v ľudskej prirodzenosti (či už v dobrom alebo zlom slova zmysle) a nie v zlobe tých druhých, v tomto prípade žien. Nezakladáme kvôli tomu sociálne hnutia, pre ktoré je opačné pohlavie podradné a nevedieme svoje kultúrne džihády.

Skúste to aj vy. Lebo hľadať v ohavnom zločine, pri ktorom má nastúpiť pieta a uplatňovanie pragmatických nástrojov na potrestanie páchateľa, priestor na ďalšie vytĺkanie ideologického kapitálu, určite nie je návodom na ideálnejšie vzájomné spolužitie, milé dámy.

— Tomáš Dugovič

Prečo vznikol Denník S

Sme mladí ľudia, ktorí písanie chápu nie len ako spôsob vlastnej sebarealizácie, ale aj ako povinnosť voči vám ostatným. Nebudeme sa však stavať do nečitateľnej pózy, ale nahlas šíriť to, čo pokladáme za objektívne správne so zreteľom na náš hodnotový systém. Neromantizujeme si minulosť, ale nasledujeme pozitívny odkaz našich dejateľov či predkov, ktorí za náš spôsob života, vlasť a rodinu umierali a chceme našu domovinu odovzdať budúcim generáciám v ešte lepšom stave, než v akom sme ju našli. Čítajte viac...