Logo Dennika

Nebyť Nežnej revolúcie, Kiska by dnes viedol politbyro

Andrej Kiska (Zdroj: SITA)

Výročie zmeny režimu spustilo pozoruhodné preteky o čo najväčšiu kanonádu floskúl. Popri celoplošnom nepochopení odkazu Novembra máme však ešte jeden závažný problém. Sú ním nevhodní súťažiaci, ktorí sa týchto pretekov zúčastňujú. Azda najviac spomedzi nich vyčnieva niekdajší prezident Andrej Kiska. Dôvod je takpovediac verejným tajomstvom, ale nakoľko je opakovanie matkou múdrosti, ozrejmime si ho – aj on sám bol učebnicový komunista.

V ideálnej porevolučnej spoločnosti by mal platiť názor, že niektorí ľudia, ktorí pred rokom 1989 tvorili kostru režimu, si zaslúžia rehabilitáciu. Pracovne ich skúsme zosumarizovať ako tých, ktorí síce aktívnejšie participovali na jeho chode, ale neboli priamymi vykonávateľmi zločinov. Nie je to prejav slabosti, ale pokorné uznanie nároku na druhú šancu a umenie vedieť odpúšťať.

Toto očistenie ale nevyhnutne predpokladá aj sebareflexiu druhej strany. Úprimne povedať mrzí ma to, priznať si chybu, zavrhnúť svoj dovtedajší svetonázor ako mylný a absolvovať prirodzený prerod k lepšiemu JA koniec koncov nie je tak ťažké. Človek až nerozumie, že tento proces môže stroskotať.

Nuž, môže. A jeden živý príklad toho nám donedávna trónil v prezidentskom paláci a aktuálne – hoci sa to nezdá – ašpiruje na ešte dôležitejší post. Áno, ten hriešnik je Andrej Kiska. Ten Kiska, ktorý je synom niekdajšieho vysokého funkcionára Okresného národného výboru v Poprade, bývalým predsedom Socialistického zväzu mládeže v Naftoprojekte a adeptom na členstvo v Komunistickej strane Československa. Za takúto minulosť by sa veru nemusel hanbiť žiaden pravoverný boľševik a súčasný člen KSS.

Čakali by ste v kontexte týchto informácii sypanie tony popola na hlavu, či aspoň taktné mlčanie? Kdeže. Exprezident, posilnený vedomím, že mienkotvorná sféra mu kryje chrbát, nás pri príležitosti 30. výročia pádu totality obšťastnil niečím úplne iným.

14. novembra sa srdcervúco, sediac na lavičke Václava Havla, priznal, že tento politik bol v „mnohom“ jeho vzorom, že na neho často spomína a vraj jeho heslo o víťazstve pravdy a lásky nad lžou a nenávisťou veľakrát spomínal vo svojich prejavoch.

O dva dni zase napísal, že „to, čím v tomto období žijeme, nám opätovne pripomína, že slobodu a demokraciu žiadna generácia nedostáva darom, že sloboda a demokracia nikdy neboli a nikdy nebudú navždy dosiahnutým výsledkom. Ale sú hodnotami, o ktoré sa treba starať. Ktoré treba chrániť.“

Včera zase ďakoval všetkým, „ktorí počas totality uchovávali tieto ideály“ (slobody a demokracie, pozn. red.) a ktorí mali odvahu slobodne konať vtedy, keď bolo o slobode „nebezpečné premýšľať.“ A ľudí, ktorí tak proti vôli mladého Kisku robili, dnes súčasný Kiska nazýva „hrdinami.“

Oné vyvrcholenie ale prišlo pred 18-timi hodinami. Počúval som príhovory aktérov Novembra 1989 a znovu som sa utvrdil v tom, že Slovensko sa odvtedy v kľúčových okamihoch vždy vedelo postaviť zlu,“ píše líder strany Za ľudí o svojom čerstvom zážitku z Námestia slobody a završuje tým svoju osobnú tragikomédiu.

Nebadať tu ani len náznak priznania si vlastného podielu na fungovaní vtedajšej mašinérie, no naopak dominuje okázalé vtláčanie sa do polohy večného bojovníka proti zlu a ukážkového demokrata transatlantického strihu. Hoci nie je prehnané tvrdiť, že pri lámaní chleba v oných predrevolučných či revolučných rokoch by Kiska naopak spolu so svojim otcom skončil na ulici obhádzaný paradajkami.

Stačilo by pritom zmeniť prístup k vlastnej minulosti a dalo by sa o ňom napísať, „odpúšťame, ale nezabúdame,“ no za týchto okolností nemôže platiť ani jedno, ani druhé.

Kiskove správanie počas týchto momentov je urážkou historickej pamäte a aj jeho vlastnej osobnej integrity. Úprimnosť a pokoru prehlušuje oportunizmus. A tak sa opäť utvrdzujeme v presvedčení, že bez Novembra ’89 by Kiska ostal stáť tam, kde sa vždy cítil najpohodlnejšie – na strane moci.

— Tomáš Dugovič

Prečo vznikol Denník S

Sme mladí ľudia, ktorí písanie chápu nie len ako spôsob vlastnej sebarealizácie, ale aj ako povinnosť voči vám ostatným. Nebudeme sa však stavať do nečitateľnej pózy, ale nahlas šíriť to, čo pokladáme za objektívne správne so zreteľom na náš hodnotový systém. Neromantizujeme si minulosť, ale nasledujeme pozitívny odkaz našich dejateľov či predkov, ktorí za náš spôsob života, vlasť a rodinu umierali a chceme našu domovinu odovzdať budúcim generáciám v ešte lepšom stave, než v akom sme ju našli. Čítajte viac...