Logo Dennika

Kovár: Neveril som, že ten režim skončí

Ilustračný obrázok (Zdroj: www.sosos.sk)

Slovenský herec František Kovár podľa vlastných slov nikdy veľmi neveril, že by mohol mať bývalý režim raz koniec. „My, čo sme v ňom žili od šesťdesiateho ôsmeho a vedeli sme, ako celá tá mašinéria funguje, ako sme boli strážení v názoroch a vo všetkom, úprimne, vôbec sme si nedokázali predstaviť, že to raz skončí. Atak zo Sovietskeho zväzu a prepracovanosť ŠtB cez komunistickú stranu, to bol taký mechanizmus, že sme naozaj netušili, akým spôsobom by zmena mohla vôbec nastať,“ vyznal sa v rozhovore pre agentúru SITA.

Po novembri ’89 však prišiel obrovský zlom a ľudia zrazu hromadne pocítili nádej, že by sa vo vtedajšom socialistickom Československu mohlo predsa len niečo zmeniť. „Ľudia boli euforickí, mali pocit, že môžu zrazu rozprávať, čo chcú. Ja sa priznám, že som mal počiatku strach. Napriek tomu som sa však zúčastnil večera v Umeleckej besede, kde Milan Knažko a Ján Budaj púšťali nahrávku z brutálneho zásahu v Prahe a vyzývali ľudí, aby sa podpísali pod spoločné vyhlásenie. Pozerali sme jeden po druhom, identifikovali sme sa, kto je henten, kto tamten… Bolo nás tam dosť a ten pocit zomknutosti, ktorý sa tam po čase objavil, to bolo niečo neuveriteľné. Cítili ste, že sa naozaj niečo začína diať,“ zaspomínal si na pocity z 18. novembra 1989.

V nasledujúcich dňoch sa spolu s ďalšími hercami už otvorene zúčastňovali na výjazdoch, v rámci ktorých prehovárali k ľuďom. „Verejnosť zmene, rovnako ako my predtým, neverila. Ľudia potrebovali nejakú podporu. Boli sme preto veľmi radi, že sme to mohli robiť. A režim sa postupne naozaj začal rúcať a všetko bolo zrazu inak. Spomínam si, ako sa ľudia zrazu pýtali, čo bude so všetkými tými, ktorí viedli komunistický režim, čo bude s tými, čo boli v ŠtB? Bolo to, ako keby zrazu do tmavej pivnice začalo pomaly prenikať svetlo a vy ste zrazu uvideli, v čom ste to žili. Aj keď mnohé veci sme si, samozrejme, uvedomovali už dávno predtým,“ uznal 73-ročný Bratislavčan. „Zaujímavá na tom celom však bola jedna vec – to človek naozaj len tak nezažije – že sa tá masa ľudí naozaj chcela vyhnúť akémukoľvek násiliu. Všetci chceli, aby to zostalo v čistej podobe. Tam sa ukázala akási emocionálna zložka nášho národa,“ usúdil Kovár.

Známy herec sa sám podľa vlastných slov priženil do rodiny, ktorá komunistickým režimom značne trpela. „Ocka mojej manželky odsúdili na 28 rokov väzenia len za to, že si štyria chceli našetriť na lietadlo a odletieť s rodinami do Západného Nemecka. To bol hlavný motív obžaloby. Aj si osem a pol roka natvrdo odsedel. Bol to múdry, vzdelaný človek, skvelý gynekológ a oni ho zobrali rovno z operačky. A takýchto ľudí bolo veľmi veľa,“ zdôraznil.

Slobodu si preto podľa neho treba nesmierne vážiť a treba sa o ňu i náležite starať. „Sloboda je to najúžasnejšie, čo človek počas svojho života môže mať. Zdravie a sloboda, to sú tie najvyššie hodnoty,“ poznamenal Kovár.

Obľúbený interpret počas prvých mesiacov po páde režimu s manželkou všetko veľmi prežíval. „My sme so ženou všetky tie prvé veci dosť preplakali, všetko nás to nejakým spôsobom dojímalo… Že sme mohli zrazu zažiť niečo také, že sme mohli chodiť, kam sme chceli, mohli sme ísť do Rakúska alebo kamkoľvek bez toho, aby nás niekto nejakým spôsobom kontroloval a čo všetko sme pozažívali, keď sme chodievali kedykoľvek na dovolenky! Takéto cestovanie a spoznávanie, to človek dovtedy nemohol. Bol to pre nás svojím spôsobom zázrak a obrovský dar. Keď to teraz v divadle rozprávame mladším kolegom, zdá sa im to až neuveriteľné, pýtajú sa, či je to naozaj pravda,“ podotkol s úsmevom sympatický herec.

Súčasná doba má síce podľa Kovára aj svoje temné stránky, napriek tomu sa však podľa neho dnes ľudia majú neporovnateľne lepšie. „Je to zvláštne, keď si zoberiete, ako dnes niektorí argumentujú tým, že vtedy rožok stál dve koruny a podobne… Ale boli by ste radi, keby ste sa vrátili do tých čias s tým, že by ste zas nemohli cestovať, nemohli by ste nič povedať, že by ste boli stále zviazaní a doma by ste rozprávali niečo iné ako na verejnosti? Pre nás hercov bolo zaujímavé akurát to, že sme mali možnosť vnášať do tých našich hier nejaký druhý plán. To sme zažívali na Novej scéne s režisérom Strniskom, a keď prišli diváci, identifikovali to a smiali sa na tom a my sme vedeli, že tomu rozumejú, tak sme sa cítili ako takí tribúni pravdy, mali sme pocit takého, povedal by som, až hrdinstva, že sme také niečo dokázali vymyslieť. Ale čo sa týka ostatných vecí, to je veľmi diskutabilné. Keď si človek tú dobu vybaví en bloc, či vtedy bolo niečo také, prečo by sa k tomu rád vrátil… Ja myslím, že nie, rozhodne nie,“ skonštatoval herec.

„Dnes tu síce zažívame nejakú korupciu a rôzne veci sa dostávajú na povrch, mnoho informácií sa stále prekrýva a veľa ľudí o všeličom nevie, až kým sa to zrazu nedostane von v podobe nejakej veľkej kauzy, no keď si to zoberiete z toho dlhodobého hľadiska, tak predsa len tá spoločnosť speje k lepšiemu. Keď si porovnáme, čo bolo predtým a čo je teraz, tak samozrejme, že sa máme lepšie! Veď to sa vlastne ani nedá porovnať,“ uzavrel.

— SITA

Prečo vznikol Denník S

Sme mladí ľudia, ktorí písanie chápu nie len ako spôsob vlastnej sebarealizácie, ale aj ako povinnosť voči vám ostatným. Nebudeme sa však stavať do nečitateľnej pózy, ale nahlas šíriť to, čo pokladáme za objektívne správne so zreteľom na náš hodnotový systém. Neromantizujeme si minulosť, ale nasledujeme pozitívny odkaz našich dejateľov či predkov, ktorí za náš spôsob života, vlasť a rodinu umierali a chceme našu domovinu odovzdať budúcim generáciám v ešte lepšom stave, než v akom sme ju našli. Čítajte viac...