Logo Dennika

Hra na Kura. O čo ide USA a Iránu?

Donald Trump (Zdroj: Pixabay.com)

Irán a USA medzi sebou momentálne hrajú hru známu ako tzv. „Chicken game“- vo voľnom preklade hra na kura/zbabelca. Táto hra má korene v psychologickej eskalácii napätia, kedy sa dvaja jazdci na autách rozbehnú proti sebe a ten kto prvý uhne je „kura“, teda zbabelec. V teórii medzinárodných vzťahov táto hra zachytáva dvoch aktérov eskalujúcich vzájomné napätie za účelom dosiahnutia vlastných cieľov. V praxi obe krajiny ukazujú „svaly“ a ochotu zájsť „čo najďalej“ za účelom dosiahnutia vlastného záujmu.

Je preto na mieste sa opýtať, že o čo obom krajinám ide a ako ďaleko sú ochotné zájsť za účelom dosiahnutia svojho záujmu. Spojené štáty a Irán sú nepriateľmi už od islamskej revolúcie v roku 1979. Kým Irán sa v bezpečnostných dokumentoch USA identifikuje ako časť tzv. „osy zla“ a je označovaný za „darebácky štát“, tak úhlavný nepriateľ Iránu je Izrael, teda štát, ktorý logicky vplýva na zahranično-politickú agendu USA ako ich najbližší spojenec.

Preto niet divu, že Benjamin Netanjahu je medzi najhorlivejšími podporovateľmi kolízneho kurzu „Dávida a Goliáša“. Izraelská lobby nazývaná AIPAC (Americko-Izraelský verejný výbor) mala silný vplyv na kreovanie blízkovýchodnej stratégie USA, čo potvrdzujú aj americkí profesori Stephen Walt z Harvardu a John Mearsheimer z Chicaga.

Treba ale dodať že tzv. Grand strategy (veľká stratégia) USA od konca Studenej vojny je Liberálna hegemónia. Irán sa od revolúcie odmietal podmaniť vplyvu liberálnej veľmoci a tá sa ho v snahe vytvoriť unipolárny svet snažila získať na svoju stranu, či už zvrhnutím znepriateleného režimu, alebo snahou zvrhnúť iných diktátorov v regióne. To malo vyslať signál iránskym vodcom, ktorí sa mali zľaknúť a začať kooperovať s Washingtonom.

To sa však nestalo a Blízky východ sa síce stal pohrebiskom baathistických režimov, ale i amerického snu liberálnej hegemónie a ako vedľajší produkt aj semeniskom radikálneho islamu. Inými slovami, miestom s ideálnym podhubím na vypuknutie konfliktu kdekoľvek a kedykoľvek.

Z plánov administratívy Busha mladšieho vyplýva, že Blízky východ mal byť postupne od Iraku, cez Sýriu až po Irán, pretvorený na liberálne demokracie. Neokonzervatívci a liberálni jastraby sa však prerátali v odpore domáceho obyvateľstva k obráteniu sa na zanietených demokratov. Iracké povstanie a vzostup Islamského štátu podkopali americkú stratégiu v regióne, tak ako aj spochybnili šírenie liberálnej demokracie silou.

Irán ostal na začiatku nového milénia izolovaný. Po dobytí Kábulu, Bagdadu a pri špekuláciách o invázii do Sýrie, ktorá sa snažila všemožne odvrátiť blížiacu sa katastrofu. Aj napriek tomu sa islamská teokracia nevzdala. V pochopení príčin toho, prečo Irán neprešiel na stranu USA ani v momente, kedy sa situácia zdala beznádejná sa nachádza odpoveď na otázku, kto prvý uhne v hre na kura medzi USA a Iránom. Iránu ide o prežitie, čo je základná úloha každého aktéra medzinárodných vzťahov.

Pri analýze všetkých konfliktov od konca Druhej svetovej vojny zistíme, že práve najväčšie porážky silnejšieho v asymetrii sily sa rodili v momentoch, kedy slabšiemu išlo o zachovanie vlastnej identity. Prípady Vietnamu, Afganistanu alebo Iraku dokazujú, že ani najmodernejšie zbrane, ani široká medzinárodná podpora nie sú zárukou úspechu. Inými slovami, Irán nemá kam uhnúť a USA so spojencami sa ženú do veľkej katastrofy, ak sa rozhodnú hrať hru na zbabelca až do konca, ktorý veľmi reálne môže skončiť otvoreným konfliktom.

— Tím Denník S

Prečo vznikol Denník S

Sme mladí ľudia, ktorí písanie chápu nie len ako spôsob vlastnej sebarealizácie, ale aj ako povinnosť voči vám ostatným. Nebudeme sa však stavať do nečitateľnej pózy, ale nahlas šíriť to, čo pokladáme za objektívne správne so zreteľom na náš hodnotový systém. Neromantizujeme si minulosť, ale nasledujeme pozitívny odkaz našich dejateľov či predkov, ktorí za náš spôsob života, vlasť a rodinu umierali a chceme našu domovinu odovzdať budúcim generáciám v ešte lepšom stave, než v akom sme ju našli. Čítajte viac...