Logo Dennika

Prestížny židovský filozof Alain Finkielkraut sa v Paríži bojí vychádzať z domu

Alain Finkielkraut (Zdroj: SITA)

Aj príbeh filozofa Alaina Finkielkrauta je dôkazom o tom, že kultúrna vojna vo Francúzsku vchádza do svojho finálneho dejstva. Hoci najviac kontroverzie vyvolal kritikou multikulturalizmu a islamizácie svojej domoviny, dnes je za svoju úprimnosť v nemilosti takmer všetkých. Od krajnej pravice až po krajnú ľavicu. A tým nám pripomína, prečo má zdravá krajina stáť na dialógu a nie horlivom hlásaní jedinej ideológie.

Finkielkraut sa narodil pred 70 rokmi vo francúzskej metropole a je potomkom Janky a Daniela, Poliakov, ktorí pred nacistickým terorom utiekli do Paríža. Jeho židovskí rodičia však čelili prenasledovaniu aj v novej domovine a Alainov otec napokon skončil v Osvienčime. Pobyt v tábore ale našťastie prežil.

Dnes je konzervatívec Finkielkraut autorom viacerých kníh, zaoberá sa vzťahom medzi kultúrou a myslením s cieľom objasniť spoločenskú zmenu z moderny na postmodernu. Je členom Francúzskej akadémie i Čestných légii. Okrem multikulturalizmu kritizuje ideu nekonečného pokroku, „náboženstvo“ humanizmu a vzhľadom na minulosť jeho rodiny citlivo vníma aj novú vlnu antisemitizmu, ktorú katalyzoval nárast moslimskej populácie a mocenský vzostup krajnej ľavice.

Jeden problém za druhým

Nárast averzie voči jeho osobe v posledných rokoch zdokumentovala židovská tlačová agentúra JTA so sídlom v Spojených štátoch. Vo svojom obsiahlom článku k téme vymenúva radu incidentov, ktorým filozof v poslednom období čelil.

Pred tromi rokmi ho aj spolu s manželkou vyhnali z protestnej akcie proti úspornej politike vtedajšej vlády. Finkielkraut bol vypískaný a onálepkovaný ako „fašista“.

Nedávno mu bola takmer znemožnená prednáška na Parížskej univerzite pre nátlak protestujúcich. Organizátori akciu kvázi zrušili, v skutočnosti však zmenili iba miesto jej konania za účelom zmiasť demonštrantov. Po tejto skúsenosti sa pre magazín Marianne filozof vyjadril, že už „viac nemôže ukázať svoju tvár na ulici.“

Vo februári ho verbálne napadli niekoľkí príslušníci hnutia Žltých viest. Finkielkraut sa chcel v blízkosti svojho domu pozrieť na sprievod, no podľa vlastných slov bol šokovaný, ako rýchlo ho účastníci spoznali. Incident, počas ktorého mu nadávali napríklad do „špinavého sionistického h*vna“ bol zaznamenaný na video a premietaný aj v hlavných médiách.

Ďalší chuligán z prítomnej skupinky ukazoval na svoju moslimskú šatku a kričal: „Francúzsko patrí nám! Ty rasista! Ty nenávistník! Zomrieš!“. Paradoxné je, že od sprievodu tohto hnutia, ktoré pred tým podporoval, ho musela oddeliť polícia.

Po tomto nepriateľskom strete sa ho zastal dokonca aj Jean-Luc Mélanchon, známy francúzsky komunista a neúspešný kandidát počas posledných prezidentských volieb. Zvolal špeciálnu tlačovú konferenciu a slovný útok na prominentného filozofa odsúdil s tým, že terčom neboli samotné názory (s ktorými ani sám Mélanchon nesúhlasí), ale filozofova ľudská stránka.

Koho ešte nestihol naštvať?

Možno by to po týchto riadkoch čakal málokto, ale mysliteľ si rozhneval aj sympatizantov krajnej pravice, keď pred dvomi rokmi Bruna Gollnischa, poslanca Európskeho parlamentu z tábora Marine Le Penovej, pomenoval pokračovateľom francúzskych nacistických kolaborantov.

V žalúdku leží aj presvedčeným ľavičiarom, ako napríklad Frédéricovi Lordonovi z Európskeho centra pre sociológiu a politické vedy, ktorý ho nazval „možno najznámejším propagátorom kapitalistického a identitou riadeného rasistického násilia.“

Moslimov pre zmenu dráždi svojou obhajobou Izraela, hoci nie bezvýhradnou.

Liberáli a socialisti mu zas zazlievajú opovrhovanie multikulturalizmom. Takmer pred 15 rokmi bol totiž jeden z prvých, ktorí upozornili na nábožensko-etnickú stránku nepokojov v moslimských oblastiach Paríža.

Otvorene tiež prehlásil, že „integrácia moslimov jasne stroskotala“ a keď sa ho v roku 2014 izraelský politik Natan Sharansky spýtal, či má európsky judaizmus v Európe budúcnosť, odvetil pozoruhodne: „Má Európa v Európe budúcnosť?“

Upozornil tiež na to, že minulý rok dostalo vo Francúzsku až 18% novorodencov moslimské mená. “Prvým gestom k integrácii je francúzske krstné meno. Meno uctievajúce inú identitu je separatistické,” skonštatoval filozof, ktorému rodičia napriek svojmu zahraničnému pôvodu dali rýdzo francúzske meno – Alain.

Zastavme sa a berme si ponaučenie

Finkielkraut je špecifický tým, že nakoľko je pod paľbou všetkých, nikto si na ňom nemôže prihrievať svoju polievočku. Je skôr lakmusovým papierikom, ktorý indikuje biedu verejnej debaty v Európe a akútnu potrebu zjednotiť sa aspoň na tých základných cieľoch nášho smerovania.

V opačnom prípade skĺzneme do stavu, kedy distingvovanú akademickú debatu o problémoch a hľadanie kompromisných riešení prehlušia pudové výkriky z ulíc a návrat k deštruktívnej spoločenskej atmosfére.

A to hádam nechceme.

— Tomáš Dugovič

Prečo vznikol Denník S

Sme mladí ľudia, ktorí písanie chápu nielen ako spôsob vlastnej sebarealizácie, ale aj ako povinnosť voči vám ostatným. Nebudeme sa však stavať do nečitateľnej pózy, ale nahlas šíriť to, čo pokladáme za objektívne správne so zreteľom na náš hodnotový systém. Neromantizujeme si minulosť, ale nasledujeme pozitívny odkaz našich dejateľov či predkov, ktorí za náš spôsob života, vlasť a rodinu umierali a chceme našu domovinu odovzdať budúcim generáciám v ešte lepšom stave, než v akom sme ju našli. Čítajte viac...