Logo Dennika

Horšie ako v Černobyle. Následky jadrových pokusov prebúdza klimatická zmena

Sarkofág americkej skládky rádioaktívneho odpadu "Runit Dome" na Marshallových ostrovoch (Zdroj: Facebook/Micronesia Climate Change Alliance)

Spojené štáty počas studenej vojny testovali jadrové zbrane okrem iného aj na Marshallových ostrovoch, kde zanechali sarkofág plný rádioaktívneho odpadu prezývaný „hrobka“. Podľa amerického denníka Los Angeles Times teraz hrozí pre klimatické zmeny jeho poškodenie. Už teraz je „hrobka“ podľa miestnej vlády poškodená a jej okolie je rádioaktívnejšie ako pri jadrovej elektrárni Černobyľ.

Keď sa hovorí o problémoch a katastrofách spojených s jadrovými zariadeniami, väčšina ľudí si spomenie na Černobyľ alebo na novšie udalosti vo Fukušime, ale málokto si už dnes uvedomí, že následky testov jadrových zbraní z čias studenej vojny dodnes ležia pochované pod povrchom. Dôkazom toho je aj betónový sarkofág Runit Dome na atole Enewetak, prezývaný hrobka.

Počas studenej vojny testovali Spojené štáty atómové zbrane na Marshallových ostrovoch dovedna 67 krát. Pentagón potom navyše zvrhol na ostrovy biologické zbrane a keď sa testy skončili, bola kontaminovaná pôda odstránená z povrchu a nasypaná do krátera, z ktorého atol vznikol. Pôdu zamorenú rádioaktivitou z pokusných výbuchov zmiešali s cementom a všetko prikryli betónovým dómom. Tak vznikla hrobka, ktorá sa dnes rozpadá.

Sarkofág navyše obsahuje nielen rádioaktívny odpad z jadrových testov na tichomorských ostrovoch, ale aj pôdu zamorenú žiarením z amerického štátu Nevada.

Rádioaktivita uniká už teraz

Denník Los Angeles Times uvádza, že poveternostné vplyvy, stúpnutie hladiny oceánov a rastúce teploty spôsobujú praskanie hrobky. Predstavitelia Marshallových ostrovov varujú, že betónové steny tejto skládky jadrového odpadu prepúšťajú už teraz, a do okolia uniká rádioaktivita z umiestneného odpadu.

Marshallove ostrovy sa rozkladajú na 29 atoloch tvorených viac ako tisíckou samostatných ostrovov a ostrovčekov. V tejto krajine dnes žije približne 50-tisíc ľudí. V rokoch 1946 až 1958 to bolo miesto na testovanie amerického jadrového arzenálu. V marci 1954 americká armáda odpálila 15 megatonovú hlavicu nad atolom Bikini. Išlo o najväčšiu jadrovú bombu, akú kedy Spojené štáty odpálili.

Rádioaktívny spad z bomby, ktorá vybuchla nad atolom Bikini, zasiahol obyvateľov Marshallových ostrovov bez toho, aby vedeli aké dopady to na nich bude mať. Podľa svedectiev z vyšetrovania, ktoré sa uskutočnilo až desaťročia po samotných testoch jadrových zbraní, sa dva roky po pokuse začali na ostrovoch rodiť deti s vážnymi vývojovými poruchami.

Horšie ako Černobyľ

Spojené štáty dnes odmietajú zodpovednosť a tvrdia, že presťahovanie nemalého množstva obyvateľov ostrovného štátu a inštalácia takzvanej hrobky na atole Enewetak sú dostatočnou náhradou za testy jadrových zbraní. „Je ťažké si vôbec predstaviť, že by USA považovali tieto kroky za dostatočné, keby bola situácia opačná,“ konštatuje odborník na históriu nukleárnych pokusov Alex Wellerstein.

USA tvrdia, že chátrajúci sakrofág plný rádioaktívneho odpadu spôsobeného americkými testami jadrových zbraní je teraz zodpovednosťou vlády Marshallových ostrovov.

„Ako môže byť (hrobka) naša? nechceme ju. Nepostavili sme ju a odpad v nej nie je náš, ale ich,“ tvrdí prezidentka Republiky Marshallových ostrovov Hilda Heine. Na niektorých častiach územia ostrovov sa dodnes vyskytuje radiácia, ktorá sa vyrovná úrovniam z Fukušimy či Černobyľu.

Podľa najnovšej štúdie Kolumbijskej univerzity sú niektoré regióny Marshallových ostrovov dokonca ešte rádioaktívnejšie ako okolie Černobyľu.

Medzinárodný tribunál, ktorý rozhoduje o náhradách za škody spôsobené jadrovými testami, uznal v roku 2001 Marshallovým ostrovom náhradu vo výške 2 miliardy dolárov. Washington z toho vyplatil len zanedbateľné 4 milióny. V čase výstavby hrobky pritom velenie amerického letectva prisľúbilo, že bude zodpovedať za to, keby sa s hrobkou niekedy niečo stalo.

— Tomáš Pilz

Prečo vznikol Denník S

Sme mladí ľudia, ktorí písanie chápu nie len ako spôsob vlastnej sebarealizácie, ale aj ako povinnosť voči vám ostatným. Nebudeme sa však stavať do nečitateľnej pózy, ale nahlas šíriť to, čo pokladáme za objektívne správne so zreteľom na náš hodnotový systém. Neromantizujeme si minulosť, ale nasledujeme pozitívny odkaz našich dejateľov či predkov, ktorí za náš spôsob života, vlasť a rodinu umierali a chceme našu domovinu odovzdať budúcim generáciám v ešte lepšom stave, než v akom sme ju našli. Čítajte viac...